Pubs

„ Bojíš sa ma? Máš strach?! Veľmi?!..

Zachrípnuto šepkala.

„ Dobre! Veľmi dobre! To som vždy chcela, ty hrdina!“

V rukách sa jej leskla zahnutá čepeľ dýky.

„ Vždy som túžila poriadne ťa vystrašiť...“

Nôž sa nebezpečne pomaly blížil k jeho rozšíreným vypuklým zreničkám. Trochu sa mu zahmlievalo pred očami. Jej štíhla vražedná silueta bola stále bližšie a bližšie a...

A vzďaľovala sa. Narkotiká už začali pôsobiť.

V tých dlhých červených šatách bola neodolateľná. Sadistická. Tajomná. A nádherná.

„ Vždy... A potom pomaličky rezať tvoje mäso...“

Zaklonila hlavu a rozpustila si vlasy. Lačne si oblizla kútiky úst.

„ Ale najprv...“

Čosi nezrozumiteľne zamrmlal. Plamene sviečok, žiarivé ako jej zakrvavené pery tlmene dopadali na jeho hruď. Na miesto, kde mal ešte pred nedávnom srdce. Pod rozopnutou, roztrhanou košeľou sa mu černela len hlboká jazvovitá rana. Zapálená jedom Gwayaniek.

A ešte zopár koreňov trčiacich nervov a kúsky neznámej svaloviny. Guľatý, nerovnomerný vrchol do slimáka zakrútenej tepny.

„ Nie, neslintaj, miláčik. Nie to, čo si myslíš ty.. Už nie...“

Zacítil, ako sa jej zuby zasekli v jeho dobre vyvinutom hrdle. Vedel, čo bude nasledovať.

Začína šalieť. Pri každom zahryznutí do ľudského mäsa, pri každom novom ochutnaní jeho krvi. Jeho.

Jej milenca. Zo žiadneho muža nedokáže mať takú slasť a rozkoš ako z neho. Rozkoš, ktorú jej mohol dať jedine on. On jej sluha. Jej otrok.

Vedel to, už vtedy, keď ho viedla chodbou do svojej izby. A on to vedel. Vedel, že bude jej. Ona jeho. Jeho bojovníčka, jeho neskrotiteľná divoška.

A potom... Potom  príde zatratenie. A stane sa jedným z nich.

Dverami vchádzali ďalšie ženské postavy. Bohyne pekla. Satani. Anjeli.

„ Pozri, máme spoločnosť.“

Ľadovo sa usmiala a sklonila sa k nemu. Neznášal ten jej medový tón hlasu. Bola taká krehká a nedosiahnuteľná zároveň.

„ Hups...“

Tiché rozopínanie zipsu na šatách. Akoby automatické.

Toľko krásy bolo preňho neznesiteľné. Tá myšlienka, že on bol kedysi tým, kto likvidoval Gwayanky. Karta sa obrátila...

Videl ako sa jej načierno nalakované nechty vrývajú do svalnatého brucha. Po kvapkách potu sa kĺzali po obnaženej pokožke. Pazúry dravého zvieraťa. Bola ako predátor. Divá a jeho.

Luskla prstami a do celého priestoru podzemného labyrintu v sekunde prenikla tma.

Videl ako sa vyzlieka. Krivky jej nahého tela. Polovlčica, polodémon.

Rytmicky sa zvíjala túžbou pomaly si vychutnávať mučenie ďalšieho. Jej prenikavo úzka tvár sa menila na krvilačnú papuľu beštie. Spod očných tesákov jej viseli prúdy hustých slín.

Je potrebné ich trochu zriediť...

Zavyla na mesiac. Vrhli sa naňho. Všetky.

Teraz už môžu. Bol veľmi slabý...

Ony to cítili. Ich pudy sa mu nikdy nepodarilo oklamať.

„ Uvoľni sa... Uvoľni saaa...“

„ Tak nejako sa začína tvoj koniec, mladý...“

Asi ju predsa len miloval. A nenávidel. Ak mal niekedy nejaké city.

Miloval jej telo, jej bozky, jej krv, jej vlasy. Nenávidel večnosť. Jeho trpkú chuť.

„ Tak ti treba... Nikdy si nemal ochutnať jej vášeň... Si obyčajný, úbohý kleptoman... Vzal si si, čo ti nepatrí a nikdy nebude... Bola pre teba príliš hriešna...

Zavrel oči.

„ A teraz zdochneš kvôli nejakej ženskej ako absolútny zelenáč...“