Pubs

 

Skoroseptembrový podvečer. Je takmer bezvetrie.

Znova a znova sa snažím namýšľať si,  že na stene visí Tvoj tieň. Bez žmurknutia. Ktosi sa ho tam pokúsil priklincovať svojimi telepatickými myšlienkami. Neviem prečo sa Ti nepriznám, že som to bola práve ja. Moje druhé ja, ktoré netrpezlivo čaká...

Tak dlho čaká...Na Teba.

Leto pomaly vyprcháva z ovzdušia. No o to intenzívnejšie vonia množstvom pôvabných vôní budúceho vyzliekania rozkonárených starčekov. Tých v mestskom parku aj tých druhých.

Dni suchých hrudiek blata. Trúsia sa, keď na nich šliapneš.

Ale ja to nerobím. Nemôžem. Bolo by to priveľké prehrešenie sa voči slnečným lúčom.

Aj tak je každá jeseň iná. Minulá, stále sa opakujúca budúcnosť.. Každá z nich má tisíc príchutí. Tak cudzo vlastných. Usmiata inšpiratívna múza. Mladá starenka. Stará kráska so zlatými zubami.

Odtlačky žilkovaných listov na nedokončenom akvareli geniálnych umelkýň. Introvertne zvláštnych.

No každá z nich je výnimočne nádherná.

Klasicky rozmočená v pohári vody s plnou zásterou dozrievajúceho ovocia krehkej škrupiny smoly.

Nechávam otvorené zadné dvere vnímania malej, nevšímavej eufórii. Nech sa pohrá s neviditeľnou guľočkou beztvárnej hmoty psychiky... Možno trošku bezvýznamná, možno priveľmi nezmyselná príprava na niečo pekné. Filozoficky pekné.

Niečo, čo stále celkom dobre nechápem. Jediné, čo som schopná uvedomovať si, je automatická krása rozťahujúca sa ako pás citlivého vnemu.

Nevysloviteľné. Nenapísateľné. Doteraz neznáme. Tajomné.

Asi to nechcem podrobne skúmať. Mohla by som to sama v sebe deštrukčne znehodnotiť alebo natrvalo umlčať...

Už čoskoro do mňa prenikne tá vonkajšia jeseň. A stane sa našou súkromnou, internou, abstraktnejšou. O toľko príťažlivejšou. Mojou a Tvojou.

Len ešte obrátiť matné poháre hrdzavých presýpacích hodín. O necelé dve noci dopredu.

Ešte počkám. Chcem ich obrátiť spolu s Tvojim príchodom. Medzi bodom Tvojho odletu a pristátia a...

Už tomu rozumiem. Bývalým odchodom.

Bez nich by som sa zabudla vedieť tešiť z príchodov, ktoré sa postupne stávajú zrkadlami skutočnosti.

Začiatok prerušenej etapy Tvojej dvojmesačnej neprítomnosti. Novoobjavená alfa gréckej abecedy, písaná našim spoločným, rozdvojeným husím brkom.

Je milé cítiť sa znovu šťastnou. Ďakujem... Ďakujem Ti...

 

A tak tu teraz sedím a čakám s dušou medzi prstami pohovky.

Kým sa mi nevrátiš...