Pubs

 

Obyčajná burina. Niekedy až príliš. Nežiaduca samozrejmosť, ktorá väčšine nám nestojí ani za povšimnutie.

Nesmrteľná a nezničiteľná. Sama sebe opakom.

A predsa je nám podobná.

Veď, keď sa to tak vezme... Čo sme my ľudia? Nie sme aj my občas takou burinou?

Burinou úplne inou od kvetov. So slobodnou vôľou a rozumom.

Všetko úspešne umŕtvujeme. Aby sme mali čo najviac miesta iba pre seba.

Iba pre seba a nikoho iného. Až je to smiešne, že sa bojíme obyčajnej kvetiny. Máme strach, aby nás nepredbehla v rade a neukradla nám miesto na slnku.

Dýcha. Akoby chcela ostať v utajení. Ticho.

Taký nenápadný introvert. Nechce byť stredobodom pozornosti, no ak si ju niekto všimne uponáhľaný cestou do školy či zamestnania, dokáže byť neuveriteľne vďačná.

Zakývaš jej – a ona ti odkýva. Zelenou dlaňou vetra.

Zaľúbiš sa do jej útleho čistého tela a ona ti tú lásku niekoľkonásobne vráti.

Nikdy ťa nepobozká. Nepovie ti, že ťa miluje. Neobjíme okolo pliec. Neusmeje sa ako my ľudia.

Ona sa usmieva ináč. Úplne odlišne ako ty alebo ja.

Jej láska je platonickým votrelcom. Tuší, že ju máš rád. A niekedy by aj chcela prejavovať city, no bojí sa, že sa znova popáli. Nedôveruje ľuďom.

A ani nemôže...

Bola by neverná slnku. Nie to by nemohla. Aj keď cíti rovnako ako človek.

Nedokázala by zradiť svetlo slnečného kotúča.

Ale bude ťa ľúbiť. Nezištne. Nikdy nezabudne, že si si ju všimol.

Ľudia nie sú takí silní ako ona. A niekedy nájdeš v osobe púpavy viac pochopenia ako u nich.

Vie, že ťa musí nechať ísť. Že jej budeš neverný. Že pri ďalšej prechádzke sa ešte x-krát zamiluješ do y iných.

Aj tak ostaneš jednou z jej nevymazateľných lások. Rovnako nezničiteľnou ako jej korene.

Nikdy ťa neopustí. No každou prebdenou nocou starne. Aj v spánku.

Striebrovlasá babička uspaná v hojdajúcom kresle červenkastého súmraku.

Už predvčerom jej dal tekutý úsvit znamenie, že je čas odkvitnúť.

Čakala. Kým znova neprejdeš okolo.

Kým jej po popraskaných perách nestečie posledná slza skorých nadrán.

Aby si ju nevidel smutnú. Lebo by si bol smutný aj ty. A to predsa nemôže dovoliť.

Veď vieš, že by si nikdy neodpustila, keby zvädla bez rozlúčky. Aj keď len dočasne.

Tak si ju už založ medzi voňavé stránky denníka a nechaj ju odísť dôstojnosťou človeka...

Nesmelú malú lúčnu vílu.