Pubs

Pokúsim sa bežať. Opäť. Ešte raz. Za pokus to napriek všetkému stojí.

Aj keď vlastne nemám cieľ. Už nie. A nemám sa kam ponáhľať.

Len... Len nespadnúť na kolená.

Som vysilená. A dych sa mi drapľavo zachytáva v hrtane, až to bolí. Akoby ten zvláštny nepokoj v mojej dýchacej sústave mal celé minitelo obsypané tvrdými štetinovitými chĺpkami, zarývajúcimi sa stále hlbšie a hlšie do ešte živého...

Vidíš, ani neviem, čo to je. Nedokážem to nazvať. To, čo ma po dnešnom ráne bolí najviac.

Možno spadnem a ochutnám, ako chutí piesok. A hlina.

Vlhký pokrm odchádzajúceho páru nôh.

Nebolo by to prvý ani poslednýkrát, čo som sa potkla. Zmýlila som sa. Veľmi. A teraz...

Teraz je čas všetko zaplatiť. Celý účet a za všetkých prítomných. Za svoju hlúposť. Naivitu.

Prinízke sebavedomie? Možno...

Prázdna lavica. Obrátené chrbáty.

Vynechaná v centre diania. Prachom zapadnutá existencia.

Skupiny a samotári. Frajeri a tí druhí.

Až dnes ráno som pochopila, že som sama. Absolútne sama, ako len dokáže človek ostať uprostred skupiny ostatných ľudí.  Odrazu tak cudzích.

Je až neuveriteľné, že doteraz som to tak očividne nevidela. Skutočnosť...

Iba tušila. Vedieť je príliš kruté a ja som sa nechcela zblázniť. Naozaj som nechcela...

Musím vydržať. Musím.

Slabnúce hlasy v mojej hlave. Z úst už tečie hustá, biela pena. Ticho odkvapkáva na okraje prizerajúcich sa.

Nechcem vidieť svoje dno. Mám strach... Ty to predsa vieš. Ty vieš o mne všetko.

Zakry mi oči. Prosím. Chcem Ťa cítiť. Aspoň tú  ruku na svojich očiach. Nič viac...

Veď vieš, že ja som sa nikdy ničoho nebála.

Iba samoty.

Už o nich nestojím. O spolužiakov. A oni nestoja o mňa.

Tak prečo? Prečo sa im podarilo zlomiť ma? Tvrdú, smiešne cítiacu skalu.

 Veď by som vlastne mala byť šťastná, že mám pokoj.

Som zlá. Som cynická. Som...

Ťažko povedať, či je horšie, keď sa kedysi vysmievali z toho nemotorného, tučného dievčaťa na základnej škole, alebo... Alebo teraz. Mojim skutočným spoločníkom a spolusediacim sa stala školská taška.

Naťahujem k Tebe dlane. Si môj posledný anjel. Z tých všetkých, čo som ešte pred chvíľkou mala, si ma neopustil iba Ty. Moja nádej.

Kvôli Tebe sa oplatí... Nespadnúť.

Aj keď už nevládzem. Už naozaj nevládzem.

Zastavuje sa mi dych. Pomaly. Čoraz ťažsie sa mi dýcha. Uvedomujem si, ako sa mi pred očami vlnia žiarivo fialové kruhy. Mrazivý pot na celom tele. Vidím zapadať každé svoje slnko. Úsvit vo fľaši súmraku.

Nie... Ja... Ja sa nevzdám! Spadnem, oprášim sa a pôjdem ďalej. Ako vždy. Tak sú zvyknutí. Oni...

Strácam vedomie. Moja dlaň postupne stráca cit... Ponára sa do tej Tvojej ako rozhorúčený ostrov. Vákuovo nádherné...

Prosím... Prosím, nepúšťaj ma. Ja sa tam už  nechcem, nemôžem vrátiť. Znova.

Tak bež! Bež...! A nezastavuj..! Nesmieš stále zaostávať za ostatnými!

Ja stihnem dobehnúť skôr, ako sa zatvorí Tvoje objatie.

Chápeš ma. Som o tom presvedčená, pretože... Asi to nie je v tomto momente až také dôležité.

Len nespadnúť na unavené kolená. Teraz nie...

Znamenalo by to moju prehru. Moje zlyhanie. A to ja nikdy nedovolím. Nikdy...

 

 

Naučíš ma lietať...? Mohli by sme začať tým,  ako sa správne odraziť od zeme a vzniesť sa na miesta, kde...

A postaviť si vlastný veterný chrám. Len pre nás dvoch.