Keď sa raz odsťahujem niekam ďaleko, prosím, polej mi môj bonsaj. Ten maličký, s dookrúhla vystrihanou ofinkou lístkov. V béžovom kvetináči. Ten, ktorý si mi venovala k pätnástke.
Vezmi si ho k sebe domov a postaraj sa mi oňho. Prosím...
Vieš, aké som mu dala meno, vieš, koľko má rokov, vieš, ako veľmi ho ľúbim. Vieš, ako neznáša samotu a ako mi na ňom veľmi záleží. Vezmi si ho tak, ako si si vzala vlastne všetko, čo som mala.
Ja si ho so sebou nemôžem zobrať. V kancelárii by mu nebolo dobre. A nerád cestuje.
A mne na ňom až príliš záleží, aby som ho vystavila takému riziku. Prievanu.
Dokáže počúvať celé hodiny a neodsúdi ťa za tvoje chyby. Obe vieme, že ich máme až príliš veľa. Príliš.
Si druhý človek na svete, ktorý vie o ňom toľko, čo ja.
Vždy musí mať aspoň trošku vlhkú hlinu a stále čistú misku pod črepníkom. A každý mesiac ho treba pohnojiť.
Aspoň niekedy. Keď si spomenieš... Na mňa?
Asi nie. Ale to je jedno. Nepodstatné. Len mu dopraj tú trošku vody.
Inak sa zmení aj on na kaktus uprostred púšte presne tak, ako sme sa naň vnútri zmenili my dve.
Prikývnutie hlavy. Výmena náramkov s našimi menami.
Navždy ostaneme najlepšími kamarátkami...
Pamätáš si na tento sľub, keď sme boli ešte deťmi?..
Ja ešte stále... Áno...
Komentáre
question
este nieco
vyborne
:)