„ Ja...“
Trochu jachtala. Vedela... Vedela, že mu to musí povedať. Teraz alebo nikdy.
„ Ja... Som...“
No slová sa v tom tichu len prepadávali. Až na miesta, kde začínajú tiché otázky a končia odpovede na ne.
Predsa sú len vyčerpateľnejšie. Viac ako vysvetľovanie príčin.
„ Som tehotná...“
Založila si padajúci prameň vlasov za ucho a venovala jeden zo svojich nervóznych pohľadov jeho, vždy tak klasicky špinavým teniskám. Už sa neodvážila zdvihnúť hlavu a pozrieť sa mu do očí.
A on sa nepýtal.
Vždy bol tak trochu flegmatik. Jeho postava stála na tom istom mieste, bode, ktorý sa dá nazvať mŕtvym. Križovatka myšlienok a zmiešané pocity.
Akoby nič necítil. Nie...
Nijak sa netváril. Nech si už myslel čokoľvek. Nepýtal sa, kto to bábätko volal. Kto mu ponúkol prst a ono sa ho chytilo.
Prečo mu tak dôverovala a dovolila mu nahliadnuť až tam, kde nikto nemal právo vkročiť. Aspoň nie tak skoro...
Zákutia jej duše a...
Šepkanie, že ho tu ktosi potrebuje. Ale to by bol záväzok. Príliš veľký záväzok. Pre neho.
Nebolo nič... Len jedna noc plná hlúpostí.
A ona mala takmer šestnásť rokov.
„ Ešte niekto?“
Pokrútila hlavou.
A on...
Tak pomaly odchádzal. Tak strašne pomaly.
Tvár zrkadla pukala v špirálovitých kresbách rýh v melancholickom rytme jeho odchádzajúcich krokov.
Zaryla tvár do vankúša dlaní a sama v sebe odmietala rozmýšľať. Čoskoro sa otvoria biele dvere a ona príde o všetky ilúzie, ktoré ešte pred chvíľkou bola ochotná tak bohato rozdávať.
Potrat dvoch nevinných nádychov a zvyšku jej sveta.
Možno stále tajne dúfala, že z tej čakárne ticho odíde.
Až kým neležala bez seba, v polonevedomí a vnímala, vnímala so sklene uplakaným, šialene pokojným pohľadom, zaklineným v strope tej špinavej nemocnice. Stále si držiac bruško, možno v nádeji, že v ňom stále ostane bývať tá maličká bezbranná bytosť, aj keď ju vyhnala do tmy...
Odrazu sa zrkadlo úplne rozbilo. Na plné hrste črepín.
Hluchonemo sa rozsypávalo nad tie jazvy dievčenskej duše. Stala sa dospelou skôr, ako jej bolo dané.
Prázdne nič, dážď sebaľútosti. Nič netušiaci život, ktorý tu ešte pred chvíľou dýchal.
Prvý a posledný hriech jeho drobnej prítomnosti.
Možno sa predsa len nakoniec vráti. Čas.
Komentáre
...
nerozumiem..
Prosba
Pises
...
parada
parada