Momentálne som... Ako to povedať... Mŕtva.
Neviem... Neodvažujem sa na seba ani pozrieť.
Ležím tam, na koberci s rukou stále stískajúcou učebnicu podnikovej ekonomiky, ležiacou na posteli. Odrazu len pasívne ležiacou.
Asi som sa snažila naučiť na tú zajtrajšiu písomku. Potrebujem dvojku, aby som s tebou mohla ísť na tú diskotéku v piatok.
Už ju asi nenapíšem. Dofrasa. Len raz som si dala tú námahu naučiť sa perfektne niečo z bankovej sústavy a takto to musí dopadnúť. Typické. Pre mňa.
Je to akési zvláštne. Úplne iné, ako som si to vždy predstavovala. A vôbec tu nie je tma.
Bez krvi a bez zbytočného hluku. Bez bolesti. Zdá sa mi to akési príliš ľahké. Všetko...
Prišlo to tak... Skoro. Veď lekári hovorili niečo o pár mesiacoch, možno o roku.
Nemôžem odísť. Ešte si to nemôžem dovoliť. Zatiaľ.
Zavolajte mi neskôr, prosím. Alebo aspoň zanechajte odkaz.
„ Ahoj, to som ja. Kde si? Čakám ťa...“
Už dve minúty sedím v kúte izby. Moje telo iba spí. Áno, spí.
Nechce sa mi veriť, že by odrazu mohlo prestať dýchať. Veď... Doteraz to vedelo, tak ako mohlo len tak ľahko zabudnúť? Vždy som bola tak trochu zábudlivá.
Pokúsim sa ešte zachrániť? Asi to tak má byť. Ale...
„ Pomôž mi, prosím... Potrebujem, aby si za mňa chvíľku dýchal...“
Privzdialené sirény sanitiek. Rozmazané biele plášte.
Blesky. Malé žlté blesky.
„ Počítam do troch! Raz, dva, tri!“
„ Nič!“
„ Nabíjam na 180! Ruky preč! Raz... Dva..!“
Držím ťa za ruku. Nechce sa mi s tebou rozlúčiť. Ešte nie.
Viem, že by si mi dal svoje pľúca. Viem, nič nemusíš hovoriť. Tíško. Ja viem...
Nekonečné otázky v tvojich očiach. Ani ja neverím, že toto je ten koniec, ktorého sa všetci tak boja.
„ Nabité na 240!“
„ Odchádza nám!"
Hladím ťa vlhkou rukou po vlasoch. Nechcem... No slová primára sa nedajú prepočuť.
Obaja čakáme, ako dopadne tá malá vojna o mňa vo vedľajšej miestnosti.
Dve sklonené hlavy. Len ty a tvoj tieň. Takmer totožný s tieňom tých štyroch stien čakárne.
Odpustíš mi niekedy? Prepáč mi, prosím. Veľmi ma to mrzí. Vieš, naozaj som to nemala v pláne...
Posledný pokus o oživovanie.
„ 360! Teraz!"
Musíš mi sľúbiť, že nebudeš smutný. Ani ja nebudem. Hoci na mieste, kam musím odísť, bude asi nuda.
Musíš. Koniec kompromisom. Inak na mňa nedokážeš zabudnúť.
Veď vieš, že so mnou sa neoplatí hádať. Tak ma už objím. Teraz.
Ja sa ťa už nebudem môcť dotýkať... Ale až o chvíľu. Až o pár okamihov.
„ Páľ..!"
Pokúsim sa prepašovať si so sebou aspoň zopár tvojich bozkov. Len tie si chcem zbaliť. Dobrovoľne sa vzdám celej svojej batožiny, len nech mi nechajú spomienky.
A budem ti pršať.
Venujem ti každú dažďovú kvapku. Len tebe.
Pípanie. Trvá už pol minúty. Nepretržite. Bez prestávky.
Ktosi dačo hovorí. Nepočujem. Nevnímam.
Ešte ti vtlačím na pery posledný bozk. Skôr, ako sa vzdialim.
Milujem ťa...
Komentáre
...
U2
nadherne..:)
tak dajme tomu...
ale vazne... bola to prva vec, co ma napadla... :-) Kedysi som bol na tej pesnicke zavisly. Tesne po odchode (dlhodobom) do zahranicia... Ale opocuvala sa mi... Ako vlastne vsetko :-(
danuwaanalihi
no ano...
mas absolut pravdu..
myslim, ze...