„ Vyberte si, papiere, prosím!“
Znudene vysypala obsah školského vaku na lavicu.
Hľadala aspoň kúsoček nepopísaného papiera na tú písomku. Čistého alebo linajkovaného. To je jedno.
Nenašla ho. Všetky pokrčené.
Šípom prestrelené srdiečko. Milujem ťa, Braňo...
Ceruzou narýchlo načrtnutá kresbička. Asi počas nejakej brutálne nudnej hodiny.
Na každej stránke zošita narážala na tento znak. Nevygumovateľný. Nezničiteľný.
Vôbec sa neučila. A bolo jej to fuk.
Na lavici ostanú len papiere a perá. Všetko ostatné si odložte do tašiek! Keď niekomu nájdem, čo len peračník v lavici, tak...“
„ No len si z toho necvrkni.“
Neznášala tú profku. Viac ako jej nepríjemné prekvapenia.
Trochu drgla prísediaceho.
Vždy všetko vedel. Taký klasický bifľoš. A lakomec.
Ani nežmurkol, keď pred ňu posunul vynútený hárok A4.
Sedela s ním len z recesie.
Aby Barbora ostala sama. Nech si vyskúša, aké to je. Byť sama.
Aj tak nebola.
Ale Veronika mala príjemný pocit dočasnej pomsty.
„ Od okna skupina A...“
Zase jej nepísalo pero. Rovnako ako včera.
„ Doriti...“
„ Od dverí skupina B...“
Vytiahla svoj posledný tromf – prischnutú prepisovačku. Ako keby tušila, že ani dnes jej otázky nesadnú.
Posledné tri dni jej vlastne nesadla ani jedna písomka. Ani školská z matematiky. Asi bude ďalšia červená guľa do zbierky.
„ Skupina A – prvá otázka...“
Celých dvadsať minút len tak sedela. A škrtala po papieri.
Mriežky. Nejaké punkové nápisy. Grafity, nasprejované po stenách staničného podchodu.
Na ploche toho papiera už chýbalo len to srdiečko. Presne také, aké si kreslila po zahnutých okrajoch takmer každého zošita.
Prestrelené šípom. S Jeho menom. A tými dvoma slovami. Ľúbim ťa...
Hrotom pera rozrývala hnedý lak svojej lavice.
„ Bola som hlúpa koza, že som ti verila tie rozprávočky pre pipky. Láska...“
Rišo písal. Od zadania otázok sa nezastavil.
No jasné. Zase dostane jednotku. Tak ako vždy. A ak aj nie... Minimálne napíše písomku o dva stupne lepšie ako ostatní.
Pokrútila hlavou.
Aj Barbora uvažovala. Teda – snažila sa sústrediť. Ak aj niečo nevedela, tak vždy vypotila toľko vieryhodných blbostí, že jej to vyučujúca zožrala aj s navijakom. Aspoň za pol boda.
Striedavo skláňala hlavu.
To robila vždy, keď bola nervózna.
„ Ty si vždy bola tá krajšia, múdrejšia, obľúbenejšia... Dokonalejšia. Barbora. Ako si mi to mohla urobiť? Ako si mohla byť mojou najlepšou kamoškou?“
Zase ich videla.
Stála pred ním a hlúpo sa prizerala ako jej strká jazyk do hrdla. Ani nečakala na vysvetlenie.
„ Čo?...“
„ No čo sa čuduješ, zlato? Myslíš, že si taká výnimočná, aby si bola jediná?..“
Vtedy prvýkrát pocítila neukojiteľnú chuť vraždiť. Spôsobiť, čo najväčšiu bolesť.
Jemu. Jej.
Zazvonilo.
Aj Rišo už skončil...
Prehodila si rozzipsovanú tašku cez plece a hodila svoju písomnú prácu na katedru.
„ Vážne si si myslela, že som ťa niekedy miloval? Nesranduj... Teba?“
„ Prečo? Prečo, Braňo?“
Po schodisku schádzali prúdy hlučných študentov z druhého poschodia.
Zbadala Lukáša. Prechádzal len pár centimetrov popri nej.
„ Barbora? Aspoň nevyzerá ako vešiak.“
„ Nie...“
„ Že nie? Veď pozri! Pozri sa na ňu!“
Zrazu vedela, že Barbora stojí pri skrinkách. Určite nepovedala svojmu Lukášovi, čo sa stalo...
Stále ho tam po vyučku čakala.
„ Nie, to predsa nemôžem... Záleží jej na ňom...“
„ Ale Lukáš je celkom zlatý chalan... Vždy sa ti páčil, nie?"
Všetci sa smiali. Ponížil ju. Braňo. A Barbora sa len prizerala...
„ Bola to kamarátka...“
„ Podrazila ťa! Teraz máš príležitosť... Využi ju!"
Videla, ako sa k nej Barbora blíži. No skôr, ako sa jej stihla ospravedlniť, Veronika priskočila k Lukášovi a strhla ho k stene v predstieranom horúcom objatí...
Komentáre
:)
chapes, pomstis sa ale tym to nekonci - lebo pride pomsta C.2 z tej druhej strany...
najsamlepsie je oprdet seckych, mat na haku, s pocitom ze tak teraz uz mi nemozes nic, to je ten najkrajsi pocit ponizeneho, nee?