„ Jedny cigarety... Tie najlacnejšie...“
Ako veľmi neznášala túto ponižujúcu vetu.
Ticho vzala z okienka škatuľku a nechala tam len modrú bankovku. Jedinú kľúčovú stopu po sebe samej.
Tak to už v živote chodí. Nikto by nezistil, že tu práve bola. Ani tá predavačka v novinovom stánku určite nevidela jej tvár.
Pohľad priťahuje len šušťanie bezcenných papierikov. Je úplne jedno, či je dlaň špinavá, kostnatá a silne opálená, alebo čistá, s pestovanými nechtami a francúzskou manikúrou.
To nie je až tak dôležité...
Ani nepočkala, kým jej vydá. Aspoň tých pár smiešnych halierov.
Nacvičeným pohybom roztrhla igelitový obal krabičky od cigariet a zastrčila si jednu do úst. Možno si až vtedy uvedomila, že nemá pri sebe zapaľovač...
Hodila ju na vlhký chodník a bez nálady klesla na kamenný obrubník.
Hlavná...
A ľudia okolo nej prechádzali bez najmenšieho povšimnutia.
Každý sa kamsi ponáhľal.
Do školy. Do zamestnania. Alebo sa len tak flákal po prehýrenej noci.
Z odstaveného autobusu sa vyvalil prúd vystupujúcich. O pár minút doletí aj trošku šibnutá električka, a tak ako každé ráno, aj dnes zastrieka blatom a dažďovou vodou z úzkych rýh koľajníc nohavice okolostojacich príliš na kraji...
Jednoruký Tavi, ako ho miestni nazývajú žobre na pešej zóne. Dnes sa mu nedarí dobre.
Len pár drobných na dne polorozpadnutej škatule od topánok – jeho jediný majetok okrem krátkych sivých šušťákov a hnedého prepoteného svetra, čo má na sebe. Na tvári strnisko. Ťažká šichta.
Tavi je dobrý chlap. Taký týpek večne usmiateho optimistu. Stále verí, že ostane aj na pivo. To miluje.
Ľudia si už naňho zvykli. Zdá sa, že ho majú celkom radi.
Každé ráno príde, sadne si na pruhovanú dečku niekam do tieňa, blízko pešej zóny a odchádza, až keď sa zotmie – taký pouličný stereotyp. Jeho flek.
Bez minulosti. Nikto nevie, čím bol. Kde pracoval, kým ho nevyrazili. Či mal nejakú rodinu.
Ženu. Deti. Priateľov. Čo sa mu stalo s ľavou rukou...
Ktovie, či je čistý, alebo mu dušu deštrukčne rozbíjajú boľavé nočné mory nazývané láger.
Bezdomovci neradi rozprávajú o sebe. Svojich pocitoch. Akí boli.
Niektorí sa hanbia. Iní cítia nenávisť a krivdu...
Tavi nemá problém. A aj keď má, nepovie. Nikdy.
Tak ako každé ráno svitá nad ruchom mesta, tak nad pešou zónou vychádza už tridsať rokov slniečko jeho bezzubého úsmevu. Trošku zasnívaného. Trošku naivného. Trošku krivého.
Ale úsmevu. Tak typicky jeho.
„ Sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie – tí, čo sa oženili.“
Jeho osobná filozofia. A potom sa dlho smeje sám na sebe. Nevadí, že je jediný, kto sa smeje na svojich vtipoch.
On sa smeje rád. Veľmi.
„ Nie je nič krajšie ako sloboda.. Nikto vás nenaháňa, aby ste sa skoro vrátili z krčmy domov. Nič nie je zakázané. Môžete si žiť nezávisle od všetkých a od všetkého – ako chcete. Nemáte na krku žiadnu ženskú. A keď raz umriete, nikto za vami nebude plakať. Nie, nikto.“
Humor, až vám prejdú po chrbte zimomriavky. Čierny? Nie... Realistický.
Stále sedela na obrubníku. Zamyslená. Ponorená do hĺbky diaľok druhého brehu asfaltovej cesty.
Druhý Breh... To už počula... Kdesi...
Pred chvíľkou odišla oneskorená električka...
„ Chceš oheň?“
Ten hlas odniekiaľ poznala, no nevedela si spomenúť, odkiaľ...
Zdvihla pohľad.
Nad ňou sa skláňala akási štíhla postava neznámeho chlapca. Vystrel k nej dlaň so zapaľovačom a škrtol.
Zdvihla spadnutú cigaretu a dovolila mu, aby jej ju zapálil. Slastne potiahla a následne vydýchla modrastý obláčik dymu.
Elegantne si podržala cigaretu medzi dvoma dlhými prstami. Nervózne.
Spoznávala v ňom Maba, zvláštnu osôbku z minulej noci.
„ Pozri... Neviem, kto si, áno? Nie je mi jasné, ako sa ti to podarilo...“
„ Čo?“
„ No... No, že zrazu nemám ani jednu ranu...“
Rýchlo vstala.
„ Netuším, prečo ťa vidím. Ja... Myslela som si, že nočné mory... Sa môžu snívať, len keď spím.
Rozosmiala sa.
„ Ach, tak o toto ide! Dobrý pokus, fakt... Šikovný trik!“
Teraz pre zmenu nechápal on.
Ja spím! Však? Že mám pravdu?! Spím, si len sen! Všetko sa mi len zdalo!“
Chcela ho potľapkať po pleci, no ruka ním prešla rovnako, ako keď sa v noci pokúšala dotknúť svojho tela.
Odskočila.
„ Bože...“
„ O čom to stále rozprávaš?“
„ Oukej... Zbláznila som sa...Asi... Bojím sa, že mi už šibe. Áno... To bude ono. Som cvok!“
Už sa nesmiala. Len zdesene naňho civela.
„ Už si sa ukľudnila?“
Opäť klesla na obrubník.
Hovoril pokojne. Pomaly.
„ Čo je také čudné na tom, že ma vidíš?“
„ No jasné! Je úplne bežné, keď ľudia len tak kecajú so svojimi anjelmi strážnymi.“
„ Nie som tvoj anjel strážny, oki?“
„ Áno, spomínam si. Si strážca. To je už niečo úplne iné.“
Odmlčala sa. A aj on.
„ Tomu si predsa neverila, ani keď si sa hrávala s bábikami...“
„ Nikdy som nemala bábiky.“
Sadol si vedľa nej.
„ Ako to, že to nevieš? Veď... An... Teda vy z druhého sveta. Vy viete všetko!“
„ Nie. Nevieme. Sme takí ako vy. Len z iného sveta.“
„ To je jedno. Musíš zmiznúť. To... To bude najlepšie.“
„ Čože?“
„ Počul si, nie? Choď...“
„ Nemôžem. Som tvoj strážca. Mám byť pri tebe 24 hodín denne. Tak je to predpísané.“
„ Predpísané?“
Podal jej akési tlačivo.
„ Vidíš to? To je kópia rozhodnutia. O tebe. Máš to tu pekne čierne na bielom.“
Strnulo predklonila hlavu nad kúsok žltého papiera. Študovala.
Jej meno. Pohlavie. Názov školy. Trvalá adresa bydliska za detstva. Mená rodičov. Dátum narodenia a... Dátum smrti?
„ Ja.... Umriem vtedy?“
Nič nehovoril.
„ Kokso, ja teda budem stará škatuľa...“
Usmial sa.
Nejaký text. A hnedým perom niekto nečitateľne podpísaný. Zapečatené.
„ Už mi veríš?“
„ To... To ako budeš so mnou stále?“
„ Ja som s tebou stále.“
„ Nie, to nie je pravda. Len si robíš srandu...“
Zmätene naňho pozrela. Stále sa pobavene usmieval.
„ Ako to, že som ťa pred tým nevidela?“
„ Predtým ťa strážil niekto iný. Taký staromódny dedo. Pred troma dňami odišiel do dôchodku.“
Ukázal na seba.
„ A teraz ťa mám na starosti ja.“
Zhrozila sa.
„ Už sa teším na našu spoločnú spoluprácu, princezná.“
„ Ja nie... A nevolaj ma tak. Nie som malá...“
„ Ako rozkážete, princezná...“
„ Prestaň!“
Vstala.
„ Myslela som si, že anjeli bývajú milší. Ale ty...“
„ No?“
„ Si protivný. A daj mi pokoj.“
„ Tá pravá sa ozvala. Myslíš, že mňa baví starať sa o teba?“
„ A nie je to tak?“
„ Nie. Ani ty nie si práve najpríjemnejšia.“
„ Tak to si skvele rozumieme. Fakt...“
Zdvihla sa. Chcela odísť. No on urobil to isté.
„ Nerozumel si?“
„ Predpisy sú predpisy...“
Zrýchlila krok. On tiež.
„ Neopakuj!“
Komentáre
:-))
super cast
ahoj danone
.
aj ja by som chcela svojho vlastneho anjela..
Uz malym detom hovorime, ze su to len rozpravkove bytosti, ale nie su. Ziju medzi nami a robia nase zivoty jedinecnymi. Nemusia mat kridla, aby sme ich povazovali za anjelov :)
sygon