Tma kráča vždy po špičkách,
ako zvláštne príťažlivé ticho.
Stále sa tvárim, že nesledujem
jej čoraz väčšie kroky.
Možno mi konečne uverí
a trucovito opustí moje vnútro.
Z nehybných cédrov sneží.
Vankúš na kolenách.
V mojom svete ktosi ukradol teplo.
Vytratilo sa z noci do dňa.
Ako kúsky roztrhaných fotografií
v mrazivom prievane.
Sú tri hodiny ráno.
A ja – bdiem..
Komentáre
...
Nebdiii...