Pubs

Čoskoro príde búrka.

Nad nepreniknuteľnými pralesmi panelákov sa flegmaticky pohojdávali útržky znepokojujúcej predzvesti.

Útesy výšok nikdy neboli také hladné po pribúdajúcich fialových mračnách ako teraz. Najmä poslednú hodinu.

Cítili to. Muchy.

Stále pravidelnejšie a s neutíchajúcim bzukotom narážali štyri páry hmyzích krídel do priehľadných okenných tabúľ podkrovného bytu. Akoby im tie okná sľubovali ešte veľa letov. Návratov na miesta, odkiaľ dnes podvečer vytekal z rany na oblohe plazmatický prúd divadelnej krvi.

Ani sa nenamáhal. Ani nemal chuť zapnúť svetlo v hustnúcej usadenine tmy prebúdzajúcej sa v kútoch miestnosti. Načo..

 

 

Len zapáliť sviečku a odhaliť nahotu svojej cynickej prázdnoty.

Sedel na podlahe s prekríženými nohami. A cigaretový dym sa v modrastej róbe prepadával stropom. 

Prázdnym priestorom. Dnom pohárika zatuchnutom po whisky s ohnivými vlasmi. Zrazu tak vypuklým ako ľudské dlane.

Opony obnažili parkety javiska v chátrajúcom amatérskom divadle.

 

 

Ten pohľad. Pohľad očí ako tabuľa počmáraná chudou rukou vždy zamysleného študenta.

Lukáš Parmický, jeden z jeho študentov vždy rád ostával po škole. Len tak. Sám so svojimi myšlienkami. Keď už všetci ostatní – odišli?

Vždy to bol taký introvert so zelenými očami. Blázon. Bifľoš. Rebel..

Nepochopený.

 

 

Nie, nikdy by nemohol zabudnúť na chvíľu, keď prichytil chlapca o pol štvrtej poobede v prázdnej triede a on pred ním stál..

Stál vyľakaný nečakanou učiteľovou prítomnosťou len s kúskom kriedy v ruke. Zhrbený vo svojom vlastnom tieni.

Vtedy – prvýkrát.

V spomienkach stále prechádzal roztrasenou rukou po popísaných plochách a bál sa príliš nahlas dýchať, aby nerozvíril nahusto natlačené vzorce bieleho prachu na centimetroch a centimetroch hladkého priestoru.

Chcel sa len dotknúť. Mäkko sa dotýkať toho, na čo sa pozeral v tomto okamihu a nedokázal tomu uveriť. Túžil v sebe lepšie ukryť pridusené vzrušenie.

 

„ To predsa.. To predsa nie je normálne, aby.. Pätnásťročný chlapec.. Ovládal vysokoškolské učivo sám od seba..  Nie.. To nejde.. “

 

Z hrdla sa mu kŕčovito drelo toľko nezodpovedaných otázok, ktoré nevedel vypľuť..

 

 

Otvoril ďalšiu fľašu 52% vodky a priložil si sklené hrdlo k dolnej pere. Chcel piť.

Piť a otupiť tie šepkajúce hlasy vo svojom vnútri.

 

 

Vietor za hmyzími zamknutými bránami agresívne rozhadzuje odpadky z preplnených mestských kontajnerov. Rozrušené ticho ulíc s takmer chirurgickou presnosťou rozrezávajú skalpely prvého zablysnutia.

Akože bezvetrie. Aspoň tak hlásili v poslednej predpovedi počasia.

 

 

Akoby vtedy, vo svojom dovtedy nevšimnutom študentovi videl seba, keď mal pätnásť.

Rozdiel bol iba v tom, že on z matematiky ledva prechádzal z ročníka do ročníka. Paradox. Teraz to bol on, kto určoval pravidlá a deptal svojich žiakov tak, ako deptali jeho. Otec bol vojak a rozhodol sa, že syn bude učiť matematiku..

 

 

Nenávidený úškrn spolužiakov, zabodávaný na každej hodine do jeho širokej chrbtovej kosti. Len málokto si všimol, že má strach. Áno, vtedy mal strach. Ale teraz sa vrátil ako starnúci Mgr. Tavský..

 

Čoskoro príde jedna z tých búrok, ktorých sa Tavský tak veľmi bojí. Búrka, ktorá bude vybíjať okná na plné hrste črepín a sekery bleskov rozrazia oblohu. Raz, dvakrát, trikrát..

 

 

Vtedy ho chytil Parmický prvýkát za ruku.

 

 

S hrôzou malého fagana učiteľ vytrhol svoju dlaň z jeho zovretia.

 

 

Kdesi zakňučali psy očakávania na to, čo príde.

 

 

Nikdy nemal dvíhať to slúchadlo.

 

 

Prázdna fľaša od dopitého alkoholu puká. Na rozhlasovej stanici redaktor monotónne číta správy z dnešného rána.

Jemným pootočením zápästia stíši Tavský rádio. Reklama na karamelky. Posledný slaďák od neznámeho anglického interpreta.

Nikdy nemal ísť do toho ústavu a pozerať sa na omámene spustenú blonďavo-špinavú hlavu za mrežami. A v tvári smutný výraz porazeného a ešte čosi.. Čosi ako posledné kvapky hrdosti a neovládateľného hnevu, odrážajúce sa v tmavozelených očiach.

 

„ Ako ste mi to len mohli urobiť, profesor? Veril som vám.. A vy ste mi odrezali cestu.. Nikdy ma nevezmú na žiadnu univerzitu..“

 

Nie, nikdy nemal..

Sú to len také úplne obyčajné výčitky svedomia..

 

Stíšené rádio stále flegmaticky chrčí svoju už trošku nudnú modlitbu.

 

 

Len primitívne komplexy neumožnili mladému chlapcovi, aby bol lepší ako jeho učiteľ. Aby sa stal vedcom, ktorým tak veľmi vždy túžil byť. Odpísal ho, áno, tak sa tomu hovorí..

Určite by bol skvelým matematikom.. Lukáš Parmický a x akademických titulov pred aj za menom.

 

 

Z Lukášových dlaní, ktoré sa mu podarilo prestrčiť medzi kovové mreže hlavnej budovy liečebne bolestivo vyvierajú gejzíry elektrických nábojov a tie sa spájajú s  oblakmi fialovými ako jeho krvou podliate oči.

 

 

Stále sedí na podlahe svojho jednoizbového bytu  a z roztrasenej ruky mu vypadáva tlejúci špak.. Uvedomuje si, že mu tŕpne noha, no nehýbe sa. Ktovie prečo.