Pubs

Ako pomaly práchnivejú tie ihličnaté stromy vonku. Ako lipnú, ako prahnú  po splynutí so zamrznutou pôdou. Unavené.

Roky tečú.. A človeku sa zdá, akoby sa každou minútou viac skláňali nad jeho osamelým smútkom.

Červené drevo na popol. Na koniec svojho začiatku. A kľúčové vzdychy popraskanej kôry.

Aj my raz takto padneme, láska. Presne ako ony. Zasnežené borovice pod krídlami hmly. Kmene ich rozkonárených tiel v snehovej búrke. Pominuteľné ako všetko.

Pričasto hádžeme vzájomné slová do rozkladajúceho sa lístia. A pritom by sme ich toľkokrát mohli darovať jeden druhému. Toľkokrát byť obdarovaní. Toľkokrát..

Vieš.. Ja chcem ešte stále zostarnúť len s Tebou, ale..  Je nepredstaviteľne ťažké sledovať priebeh miznúcich dní úplne potichu. Už sa o nič nepokúšať. Len tak.. Ľahostajne prežívať..

Veď Ty si môj jediný strom a ja.. Ja navždy ostanem prúdiacou miazgou v Tvojich žilách.

Nikdy nebudem potrebovať náhradu namiesto Tvojich neexistujúcich dotykov, nikdy, nikdy.. Len mi už pomôž. Veľmi ťa prosím.. Pomôž mi ľúbiť ťa..

 

Nové začiatky zapisujú do duší nahých mohýl ďalší letokruh. Sneh a dážď pršia do otvorených mozoľov. Stromy rastú koreňmi nahor.

Ako rýchlo starnú ľudia..

A ako plytvajú časom, keď milujú vzdialené výšky, ktorých sa možno nikdy nedotknú.