Pubs

„Nenávidím ťa! Prečo?! Prečo ma nenecháš na pokoji?“

          Dievčenské útle telo ležalo neprirodzene poskrúcané v kúte neveľkej izby. Postava pripomínajúca bizarnú bábiku, akoby nedbanlivo pohodenú na chladnej podlahe.

          Chorobne bledú tvár kŕčovito zvierala vlhkými rukami, pomedzi prsty namáhavo lapala po vzduchu. Triasla sa.

           „Som zlá! Veľmi zlá! Nikdy sa nepolepším! Nikdy? Počuješ?!“

           Chudými rukami si trhala chumáče hustých kučeravých vlasov, šialene vzlykala a zároveň vybuchovala v hysterický rehot.

           „Nepokoríš ma! Nikdy ma nedostaneš!“          

            Braňo vstal,  nedokázal sa dlhšie nečinne prizerať na ten individuálny divý boj, o to zúfalejší, o čo nemilosrdnejšie boli neviditeľné zbrane Evinho vzbúreného tela.

Ľudskej zakrpatenej schránky, čo sa stále odmietala vzdať svojej nevyhnutnej potreby vo forme bieleho ničivého prášku, s ktorou  bolestivo zrástla do nerozlučného celku. Krehká urna tela sa zmietala v nepochopiteľných bolestiach, vnútornom nepokoji, čo zachvátil každý jeden nerv a pomaličky spaľoval jej mozog, ktorý sa v tomto krutom momente nedokázal ovládnuť...

            Týrala ju túžba, živelná túžba po vôni heroínu...

           „Nie! Nie, ja nechcem! Vráť sa naspäť do pekiel! Zničil si mi život! Všetko, čo som v živote mala, všetko si mi vzal! Čo ešte odo mňa chceš?“

            Zvíjala sa vo všetkej tej neznesiteľnosti, pohlcujúcej každý je kúsok, každú jej bunku, cítila svoju bezmocnosť. Jasne si uvedomovala, že túto vojnu bude musieť vybojovať úplne sama a tentokrát  prehra bude znamenať spätný pád do tej, pre ňu tak desivej, temnej priepasti... Bludného kruhu, ktorý zhltne človeka a vydá vonkajšiemu svetu len jeho kosti... Kolotoča, ktorý už nikdy nezastaví a neexistuje možnosť z neho vystúpiť...Buď teraz, alebo nikdy...Nikdy viac...

      „Zmizni! Vypadni! Daj mi pokoj!“

      Z čela jej tiekol úzky prúd žiarivo tmavej krvi.

      „Nieeeeeeeee! Prosím, už nie! Buď ticho! Ticho!“

       Braňovi ľahko prebehli po chrbte zimomriavky – bol to žalostný pohľad na kúsok trosky, čo sa teraz chúlil v kúte izby, objímajúc si kolená. Bola plachá ani uštvané zviera.

        Len ťažko premáhal horké vzlyky, ktoré sa mu tisli do stiahnutého hrdla, no tvrdá chlapčenská hrdosť mu nedovolila priveľmi precitnúť. Vedel, že v danej chvíli nesmie ukázať svoju tak veľmi boľavú slabosť.

      „Prestaň!“

      Otočil sa k nej, no vzápätí pocítil na sebe prekvapený pohľad...Pohľad dvoch červených, opuchnutých očí. Nevykríkla.

       „Spamätaj sa!“

       Sklonil sa k nej, snažil sa dievčaťu ošetriť hlbokú krvácajúcu ranu na hlave. Vytrhlo sa jeho dotykom, akoby mu pálili pokožku. Odvrátila hlavu, chcela pred ním utajiť oči plné slaných sĺz.

        „Bože môj... Vzchop sa! Nesmieš si takto ubližovať!“

         Jemne otočil k sebe Evinu tvár, držal jej  vlhkou horúčkou planúce líca v mäkkých dlaniach. Chvíľu sa vpíjal  očami do jej obrysov, ostro kontrastujúcimi s čiernymi kučerami, ktoré jej teraz padali na útle plecia. Placho sa vyhla jeho mäkkému pohľadu.

        „ Evka...Pozri...Pozri sa na mňa!“

         Nepozrela sa. Jej divý vreskot splynul v hroznom tichu... Tichu po živelnej búrke...

        „Vnímaš ma vôbec?“

Vzlyky...Prehltnuté, no jednak ich bolo možné rozoznať...Srdcervúce tajenie zabudnutých, nereálnych sĺz...Cítil ich v srdci, ako sa zadierajú do tepien a bolia...Bolelo ho dýchať, bolelo ho žiť, bolelo ho, keď mu šumela v ušiach krv ako dravá horská rieka, ústiaca v gigantický vodopád...

             „ Prečo ma ignoruješ? Evka...Chcem...“

Hlas sa mu trochu triasol.

             „Chcem, aby si začala nový život...Iný...Nie tento... So mnou... Vieš, každú noc, keď nemôžem spať, predstavujem si, že...Že som ťa požiadal o ruku... Áno, Evi, o ruku...A ty si v mojich snoch súhlasila...Mali sme krásnu svadbu...Pri našom jazere...Boli tam všetci... Naši kamaráti... Aj tvoji a moji rodičia...Všetci sa smiali, rozprávali, popíjali červené víno...Všade biele ruže, hluk, družičky, plno vynikajúceho jedla...Mala si oblečené dlhé snehobiele šaty...Rozpustené vlasy...Viali ti vo vetre... Vyzerala si ako anjel...Bola si...Si nádherná... Povedal som ti to už? A usmievala si sa... Ako kedysi... Tak jemne, detsky, trošku hanblivo... Niesol som ťa na rukách...Po hostine sme ušli hosťom...Vysadil som si ťa k sebe na koňa... Cválali sme júlovou nocou... Leteli sme...Rýchlo ako blesk...Len my a hustá tma... Čarovná tma... Rosa sa ligotala v kropajách pod kopytami nášho tátoša...Hlúpe, že? Aj tak je to jedno... Snívanie nikdy nebolo pre mňa... Neviem ti vyjadriť, ako veľmi by som si želal, aby sa to stalo skutočnosťou... Aby si bola taká ako predtým...Taká, ako si ťa pamätám... Slobodná, nepoznačená tým humusom... Ale bez teba to nedokážem...Musíš mi pomôcť...Nesmieš sa opustiť...Teraz nie...“

Stále ticho...Ticho bez hraníc...Ochromujúce, mučivé, neobmedzené...

Prosím ťa... Počuješ? Prosím ťa, povedz niečo...hocičo! Len nemlč!“

Triasol ňou - silno, nešikovne, chlapčensky...

 „Potrebujem ťa! Musíš žiť...Budeš žiť, aj keby som mal ja umrieť! Rozumieš? Budeš 

žiť hoci nasilu...Nedovolím ti odísť...Bojuj!“

             Zúfalé prosby sa v ňom lámali, odrážali sa od chladivých múrov tohto väzenia...Obrázok, akoby ani nie zo sveta živých...Úplne iný svet, iná galaxia...Menili sa na zvláštne echo...

Upierala  kalné oči do neznáma. Nevidela Braňa, hľadela skrz jeho akoby sklené zrkadlové telo, neprítomné a zároveň prítomné...

„ Nepočúvaj ho.“

Prenikal ňou slabý, mdlý, umelý hlas.

„Už si sa rozhodla. Vybrala si si! Si moja!“

            „ Nie, nevybrala... Musela som... Musela, lebo by si ho zabil! Ty si ma donútil!“

            Zachvela sa. Nanovo sa v nej ozýval – HLAS. Aj ten jej tam kdesi, v jej vnútri, v lačných temnotách duše, odpovedal, z celej sily sa snažil prekričať ten – chrapľavý, sypavý, desivý...JEHO...

            Prízrak do nej opäť vnikal, rovnako ako vnútorný mráz. Odmietal čakať na vyhodenie vonku, odísť, rozplynúť sa v dennom svetle. Neprosil sa...Zaútočil...Krútil sa v nej ako cudzopasný červ.

            Blúznila...

            Vyšla zo svojej vlastnej kože, otočila sa, videla samú seba v zúfalom objatí Braňových ramien...Nad chlapčenskými siluetami sa vznášala čierna plynná hmlovina. Ovíjala sa okolo neho ako útočiaci had, pripravený kedykoľvek zasiahnuť človeka a vstreknúť mu do očí smrteľný jed. Videla, ako ho pohlcuje a vyciciava z neho životodarnú miazgu.

          „ Nie! Prosím nie! Jeho nechaj na pokoji! O tomto si nič nehovoril! Takto sme sa nedohodli!“

        „ Plán sa zmenil, maličká.“

           „ To nesmieš! Nato nemáš právo! Vezmi si mňa! Mňa!

           Počula vo svojej hlave chladný smiech...Smiech ako studený mramor, skľučujúci dych ocele...

            „ Teba nechcem! Už nie...Podviedla si ma! Sklamala! To sa nevypláca a ty...Ty to vieš!“

            „ Nechaj ho! Prosím, nesmieš mu ublížiť! Je príliš dobrý, nikdy sa ti ho nepodarí dostať! Ja!.. Ja som skazená! Dievča na jednu noc, nechcené decko špiny ulice! Pankhart! Ja som tvoja obeť, tvoj potenciálny živiteľ!“

            „ Už som od teba dostal, čo som chcel!“

            „ Nie!!!“

             Bila sa, bojovala...S NÍM...Nevládala sa pohnúť, zoslabnutá klesala späť do seba,  svojej hmotnej podstaty...A vstávala, zase v sebe tĺkla, drvila ten hlas...

             „ Mlč! Prosím ťa už mlč!“

              Strácal sa, jeho diabolské pazúry sa vyrvali z myslenej srdcovej svaloviny. Vedela to...Vedela, že sa  zase vráti... Udrie ešte zúrivejšie a ona mu podľahne...A bude zatratená...Stratená...Navždy...

              Odpojená planéta, posledné Pluto...Odlepený kúsok blúdiacej a nikdy neobjavenej hmoty...

               „Radšej choď.“

 Braňo sa na ňu nechápavo civel.

„  Nerozumiem...“

„ Vie, čo si myslím. Vie, čo chcem povedať. Vie, čo urobím. Vie, cíti, vidí, počuje...Všetko...“

„ Kto?“         

„ON. Je vo mne.“

„ V tebe?“

„ Nemôžeš to pochopiť...Ani ja to celkom nechápem...Ten hlas...“

Nevzďaľoval sa. Stál tam užasnutý ako soľný stĺp... Živá socha...

„Prosím ťa, choď preč! Kým je čas...Kým nie je príliš neskoro!“

„ Nemôžem odísť!“

„ Nájde si ťa!“

„ Už nemôžem takto ďalej...Nedokážem sa prizerať, ako ťa to svinstvo ničí!“

„ Nesmie sa ti nič stať! Zbláznila by som sa, keby...“

                Braňo ju objal, ako ešte nikdy v živote.

                Vnímal, ako sa chveje pod jeho váhou. Bojuje proti svojej vôli. Vzdorovala s určitými zvyškami dôstojnej hrdosti celým svojim bytím, posadnutá démonom túžby... Šialenej túžby po chuti drogy.

                „ Je tu…Teraz…Všade!“

                „To sú len steny, srdiečko...Len steny...Všetko ostatné, všetko...Chápeš? Je tvoj prelud, výplody tvojej fantázie...Ale raz všetko pominie...A ostaneme len ty a ja...  Naše silné puto...Ničomu nedovoľ, aby mi ťa vzalo...Nepatríš nikomu – len mne... Do môjho sveta... Pamätáš sa? Sľúbili sme si, že spolu zostarneme...“

                 „ Pomôž mi...“

                  Ponoril tvár do jej mäkkých kučier.

                  „ Bojím sa, že to nezvládnem... Nevydržím...“

                   Upadala do priepasti halucinácií, drvili ju silné ramená klieští desu. Jej srdce  sa

trieštilo ako postihnutý malomocenstvom.

                   Bola v tranze, hmlisto nevnímala ostré bolesti, čo ňou prenikali ako skalpel.

                    Zvíjala sa, nervy ňou nekontrolovateľne šklabali. Tie horúčavy ju zachvacovali

a ona sa nimi prepadávala...Až na dno plazmatickej podlahy, stávala sa jej súčasťou... Vtavila

sa do okolitého vzduchu, bola ľahšia ako neviditeľný element molekúl kyslíka...Zlúčenina

zopár tisíc prvkov a nič viac...

                    „ Neboj... Ja ťa ochránim...Proti celému svetu...“

                    Hladil ju.

                    „ Už ti neublíži...Nikto...Sľubujem...“

                   Evine dlane, prepletené s tými jeho, poskytujúcimi tak teplé bezpečie na zlomok sekundy ochabli. Na okamih prestal cítiť jej prítomnosť, akoby odišla kdesi ďaleko.

Akoby zaspala v hĺbkach dna mora, v kolíske večného času, ukrytého v nádherných lastúrach, medzi zrnkami čistého piesku, v šumivom speve morských vĺn. V oceánoch krajín, existujúcich jedine v nekonečnom kozme vlastnej mysle, mimo dostupných brán ľudského chápania.

                Videl jej tvár.

                Meravú, v tomto okamihu neživú, vyhasnutú. Kus vymodelovanej hliny bez iskry akejkoľvek formy aktívneho bytia. Nečinnú sopku, v ktorých už milióny rokov necirkulovala kvapka magmy. Tvár sedemnásťročného dievčaťa, ktoré sa prehrešilo voči vonkajšiemu svetu len tým, že ho zhltol pažerák, predstavujúci kult pomalého rozpadu.

                 Nikto okrem Braňa nevedel o jej existencii, pripomínajúcu nevydarenú čiernu komédiu, o trhlinách studne ľudského vnútra...

                              Samota rozvíri hladinu jej vôd, metamorfuje sa na kus kremeňa, zasiahne jej  naštrbené múry a priehľadné unikajúce pramene zaplavia dušu, až sa človek utopí sám v sebe.

Samota plodí ovocie smútku a jej hlboké korene rozleptajú ľudské vnútro, kým z neho neostane dlaň plná krvavého popola, abstraktné črepiny. Základná podstata každého šialenstva...

               „ Nenávidím! Nenávidím!! Nenávidím!!!“

                „ Tíško, Evka, tíško...Som tu... S tebou... A prisahám ti, že zvíťazíme... Spolu...“