Zmizla. Ako zbytočné zvuky, keď vypneš televízor.
Ešte chvíľku neveriacky upieral pohľad na pootvorené okenice, oblepené prvým snehom. Roman.
Chladný, novembrový vzduch sa nenápadne vkrádal do prázdnej izby.
Tancujúce záclony.
Bola mu zima. Agresívne doňho vnikala a postupne pohlcovala každú bunku jej miznúceho tieňa.
Letel? Možno.
Nevedel nič – len to, že je preč.
Ona. Jeho malá cigánska víla. Kým spávala v jeho zatvorených dlaniach, volal ju Katinou.
Prišla zo súhvezdia Andromeda. Aspoň to vždy tvrdila.
Prekvapila ho počas búrky, nečakane, ako keď sa za svitania tak veľmi náhle zrodí nové, ďalšie slnko.
Pochádzala z inej planéty, na ktorú dopadalo mdlé svetlo iných, menších, no o to dôležitejších sĺnk. Nie toho nášho.
Ešte stále stála v tých vchodových dverách. Schúlená vo svojom rozochvenom vnútri. Rozrušená hrudka hliny, rozmočená v daždi. Krásne zmätená. Stále.
Nie. Neodišla, aj keď tu už vlastne nebola.
Možno mala strach. A možno ani netušila, kam ísť. Možno nemala nikoho.
Ako sa sem dostala? Ako?
Netušil. Len cítil.
Dostali ju.
A možno... Možno ani nemala meno. Identitu.
Nemyslela. Existovala?
Možno bola úplne stratená. V tomto bezosobnom, cudzom svete, zbavenom akejkoľvek ľudskej dôstojnosti.
Bola iná ako ľudia, ktorých doteraz poznal.
Úplne iná.
„ Svet už nie je pre ľudí. To si zapamätaj.“
Vždy, keď filozofovala, urobila sa jej na nizučkom čele taká jemná vráska. Ako dieťaťu, keď položí mame ťažkú otázku, na ktorú si samo nedokáže odpovedať a nepretržite očakáva jej odpoveď.
„ Nie?“
„ Nie. Svet je pre iných. Vyvolených.“
„ A ty nie si vyvolená?“
Prvé noci bola preňho len krásnou votrelkyňou. Halucináciou, ktorej túžil veriť.
On cítil ako dýcha. Bolo preňho až zarážajúce, ako dokonale vedela predstierať pokoj.
„ Svet stále berie ľuďom ich ideály o lepšom usporiadaní spoločnosti.“
Vtedy jej neveril.
„ Ja už počujem jeho volanie.“
„ Nie, moja pekná, neboj sa...“
Objal ju.
„ Ja si ťa ochránim. Pred všetkými.“
A ten istý, hnusný, aj tak už dosť skazený „ svet“ si vypýtal ďalšiu pridrahú daň.
„ Takže priznávaš, že si prišla z inej galaxie?“
„ Áno.“
„ Aj to, že si v noci čarovala v mene diabla?“
„ Nie.“
„ Neklam, bosorka!“
„ Nie.“
„ Vyznávaš satana vo všetkých jeho podobách a ešte aj klameš!“
„ Nie!“
Železné, ozubené koleso sa zarylo ešte viac do jej brucha. Od bolesti zalapala po dychu.
„ Tvoja duša je čierna tak, ako aj tvoje vlasy a oči! Si taká zvodná, že nemôžeš byť iná, ako hriešna!“
Pot zapaľoval rany.
„ Ľudské pery nesmú byť také horúce ako sú tvoje. Úbohý tvor roztrasený vášňou žiť! Fuj!“
„ Prečo nazývaš vrahom toho, kto je dobodaný?“
„ Zhor v pekelnom plameni! Vráť sa na miesto svojho zrodu a do rúk toho, kto ťa stvoril, aby si pokúšala tento život!“
„ Nieeeeeeee!“
Neprosila. Už nie.
Roman jej nemohol pomôcť, hoci tak veľmi chcel. Sám proti všetkým. Všetkým tým čiernym kapucniam, ktoré predstavujú umelo vytvorený kult spravodlivosti.
„ Svet sa otáča každým dňom o pol stupňa k stredoveku a... Už vyschlo priveľa riek ľudskej nádeje. Sme súčaťou histórie, vidíme, že sa opakuje v stále nebezpečnejšej forme, no nikto nemá odvahu vzoprieť sa prúdu. Svet nie je miestom pre takých ako ja, Romanko..."
Chrčala. Po popraskaných perách jej pomaly stekala tmavá krv.
Vtedy ju naposledy držal tak silno, ako ešte nikdy.
„ Sú hlúpi. Bože, akí sú hlúpi!“
Strácala cit.
„ Ale ja ťa tu potrebujem! Potrebujem ťa! Pretože...“
Usmiala sa a...
Kapucne bez slova, bez akejkoľvek výčitky svedomia, poliali hranicu benzínom.
Plamene prerušili spojenie ich tiel.
Bol to dotyk tretieho druhu. Posledný. Prvý. Alfa a omega.
„ Ale prečo? Prečo? Prečo o všetkom rozhodujú len určité okolnosti?“
„ Je neopísateľne nádherné dotknúť sa človeka...“
Katina.
Jediným jej previnením bola len podoba s chvejúcou sa tmou. Osud dcéry uschnutej smoly a skrvaveného snehu. Nad jej bosým, uzimeným smútkom bdie len prenikavý plač sirén oneskorených smetiarskych áut.
Zmizla. V tom veľkom nekonečnom vesmíre.
Zaspala na tichých cédroch.
Nad zasneženými kopcami Roman ešte dlho márne hľadal zavesený nesmrteľný úsmev svojho dievčatka.
Komentáre
je
Tes
:)
tes:)