Pubs

Včera sa ma Dážď morzeovkou pýtal, prečo už ľudia neotvárajú okná. Používajú dáždniky.

Nikto nechce zmoknúť..

Zvláštne. Veď.. Dážď je len komunikácia medzi tekutým kozmom a ľudskými mravcami.

A napriek tomu utekáme. Utekám. Pred ním. Pred sebou.

Odpovedám mu cez zahmlenú sklenú tabuľu. Až mi je to ľúto.

Ako dobráckemu väzňovi, ktorému nikto nechce prezradiť, že tie štyri bezútešné steny jeho cely sa stanú jeho spoločníčkami, až kým..

A on tuší, čo mu nechcú potvrdiť, no napriek tomu mi stále znova a znova zdvíha slúchadlo väzenského telefónu a aj keď obaja mlčíme.. Cítime existenciu pomyselných pút, ktorá nás núti vrátiť sa k sebe aspoň v myšlienkach.

Delí nás len tá okenná tabuľa a mne sa jeho kvapky zdajú takými vzdialenými.. Odrazu priveľmi neosobnými. Nedosiahnuteľnými.

Brušká roztrasených prstov rozmazávajú ryhy nakreslené niekým do dažďa. A bezcieľne hľadajú svoj zrkadlový odraz v búrkových mrakoch.

Boli sme si vtedy takí blízki, a pritom sme sa na seba dívali z opačných pólov tej istej vymyslenej planéty.

 

„ Možno len majú strach. Podvedomý strach z toho, že pod nánosmi blata a prachu okolitých ulíc objaví podstata pršania ich zbytočnú dôveru voči tým druhým. Tým, ktorí sú dôvodom, prečo v ľudskej duši  tak často prší. A občas si to ani nevšimnú..“