Pubs

„ .. A prečo tu čakáte? Taká mladá.. A už chorá?“

Vyzerala tak dobrácky, skoro ako rozprávková bytosť. Zvedavo na mňa upierala asi sedemdesiatročné, výrazne tmavomodré oči spoza hrubých sklíčok okuliarov pre krátkozrakých. Kládla mi už aspoň stotridsiatu otázku a stále sa mi pozerala do tváre. Ako dieťa, ktoré sa vás donekonečna bude ochotné pýtať prečo.

Prečo ste tu? Prečo ste prišli? Prečo tu sedíte? Prečo čakáte s ostatnými? Prečo..?

Celá bola zvláštne dokonalá. S takými ľuďmi sa nestretávame často. A ak áno, musíme stretnutie s nimi považovať za niečo ako šťastie, alebo tak.
A ona bola jednou z nich. Z radu anjelov bez krídel.
Myslím, že nemala veľa vrások, vlastne žiadne. Len v kútikoch bezzubých úst.
Inak vyzerala ako vystrihnutá z retušovanej fotografie. Úplne vážne.
Keď si sadala na lavičku ku mne, považovala som ju za tuctovú starenku s bielou pokožkou, takmer priesvitnou a s viditeľnými modrými cievkami. Za starenku s nedôverčivým úsmevom, drobnými dlaňami a.. Neskutočnými očami.
To ma na nej fascinovalo asi najviac. Jej oči..
Boli tak veľké a hlboké, prepadávala som sa nimi. Podvedome som v nich hľadala čosi melancholické, niečo, čo im dodávalo tie úžasné vnútorné rozmery.
Chvíľku mi trvalo, kým som si uvedomila, že je taká nádherná preto, lebo z nej žiari chuť po živote. Sila. Energia.
Vyrovnanosť.

„ Nie som chorá, babka.. Čakám len na odber krvi.“
„Viete, moja dcérka nebola nikdy chorá. Ani ako bábätko. Dokonca nemala ani novorodeneckú žltačku, veríte mi?“
„ Áno, teta, samozrejme, že vám verím.“
„ Mám krásnu dcéru, naozaj. Dnes je o kúsok staršia ako vy, teda.. aspoň myslím.. ehm.. Môžem vám tykať? Ste mi veľmi sympatická, viete? Taká mladučká.. Aj moja Mimi bola celkom ako vy..“
„ Áno, kľudne mi tykajte, mne to ne..“
„ Pripomínate mi ju,“ šťastne sa zasmiala ako človek, ktorý si práve spomenul na niečo veľmi pekné, „ aj ona si prekladala nohu cez nohu, keď bola nervózna.“
„ Ale ja predsa nie som ner..“

Bolo to zvláštne, ešte nikdy som ju tu nevidela. Ale bola skutočná, určite bola, pretože ma z ničoho nič vzrušene chytila za ruku a celá čakáreň sa zrazu naplnila jej šepotom.

„ Nemôže mať deti, viete? Bola to pre ňu obrovská tragédia, keď jej to lekári povedali. Miluje deti. Aj pre mňa to bol šok..“
„ Chápem. Veľmi ma to mrzí.“
„ Mimi je silná. Vôbec neplakala. Je to naozaj skvelá žena. Je silnejšia ako ja.“

Prišlo mi jej ľúto. Úplne vážne. Z jej slov a z tých očí, v ktorých sa dala čítať totálna pokora.

„ Vzorne sa o mňa stará..“
„ Aha..“
„ Viete, ona sa nikdy nevydala. Chlapci ju strašne chceli a tak.. Ale nevydala sa. Ostala pri mne. Už ako maličká za mnou všade chodila.“
„ Musíte byť na ňu veľmi hrdá.“
„ Viete ona mi nedovolí ísť samej ani do obchodu. Veľmi mi pomáha. Aj upratuje a tak. Každú sobotu.“

Asi som jej chcela povedať, že má šťastie. Alebo niečo v tom zmysle.
Alebo tisíc iných vecí, ktorými som jej chcela dať za pravdu.

„ Tak tu ste, pani Rusinková.. Vy nám teda viete narobiť starosti.“

Obzrela som sa smerom k dvojkrídlovým preskleným dverám, ktoré viedli do čakárne a ktoré sa práve v tomto momente otvorili a zjavila sa v nich mladá sestrička.
Bola to špinavá blondínka, drobná a usmievavá a na chvíľku sa mi zazdalo, že vidím dcéru tej milej starej pani.
Sklonila sa k sediacej vedľa mňa a stále jej milo dohovárala. Skoro ako neposednému dieťaťu.

„ Tak poďte, pani Rusinková. Poďte naspäť, veď viete, že vám pán primár prikázal ležať.“
„ Áno, moja, dobre, veď už idem.. “

Otočila sa ku mne a naposledy mi silno stisla ruku.

„ Vidíte, aká je starostlivá?“

A zase ten šťastný úsmev.

„ Je ku mne veľmi dobrá, hoci nepočúvam. Ale viete, v tej posteli je taká hrozná nuda. A mne býva samej smutno, cítim sa taká nepotrebná..“

Sestrička jej pomohla vstať a pomaličky ju viedla preč. Mňa si nevšímala. Akoby som bola neoddeliteľnou súčasťou vzduchu.
Veď nejde o nič. Len o zamestnanie. Paradox.

„ Nemôžete stále utekať z oddelenia.. Veď ste počuli pána doktora.“

Bola taká krásna a spokojná. Starenka bez vrások. Krehká víla s detskými dlaňami.
Nebola bláznivá. Nie.. Len nepochopená a..

„ Nehnevaj sa, Mimi. Chcela som sa len porozprávať.. V mojej izbe je tak ticho.“

Myslím, že bola svätá. Celkom určite.
A mňa čosi strašne zamrzelo. Niečo, čo sa nedá vyjadriť slovami. Je možné to len precítiť a zabudnúť na to v záchvate hektického prežívania. Takého vzdialeného od toho ľudského.
Pravda bola pre ňu príliš krutá, a predsa sa s chápavým a zhovievavým úsmevom nechala klamať.
A možno to ani nebolo klamstvo. Skôr únik pred týmto objektívnym svetom..
Možno..