Sobotňajší večer. Najdlhší večer týždňa je vždy ten sobotňajší.
Na dnešnú noc hlásili v rádiu – 25 stupňov Celzia. Len pred chvíľočkou som ho preladila.
Chrapľavé decibely prechladeného aparátu venujú zopár slaďákov obývačkovému lustru.
Mrazivé prsty zvierajú ortuť teplomera v snahe zabrániť jej v stúpaní a stúpaní..
Sneh sa mení na nepreniknuteľnú skalu. Alebo len na škrupinu, čo sa tak tvári.
Biela slonovinová pláň na tíško mrznúcej okenici. Je mi jej ľúto, keď vnímam vŕzgavé vzdychy mrázom pokresleného okna.
A ešte niečo. Ešte jedna otázka. Úplne jednoduchá, úplne konkrétna. Otázka bez odpovede.
Pýtam sa seba. Bez slov sa pýtam tej čierno – bielej fotografie vo svojom denníku. Pýtam sa niečieho strnulého pohľadu. Jemne rozšírených nosných dierok.
Otázku, ktorá sa nedá definovať. Nevysloviteľná. Nevysvetliteľná. Vzdialená ako ty.
Už po x-tý krát padajú horúce slzy na vlniacu sa stránku zošita popísanú rozmazaným keramickým perom.
Už nechcem. Bože, ja už viac nechcem.
Nechcem rozmýšlať. Nechcem, Nechcem, nechcem..
Ani netušíš, že bez teba strácam tak veľa. Zmysel trvania dní..
Letiaci čas.
Si môj kyslík. Môj vzduch. Môj..
„ Tak prečo? Prečo na mňa kašleš? Prečo?“
Každý večer umieram strachom o teba. Umieram neistotou, čo sa to s tebou deje.
Už nič nie je ako predtým. Už nič nie je normálne.
Umieram pomaly ako starý strom v mrazoch tvojej - ľahostajnosti? Tebe tak vlastnej.
V mrazoch hlboko pod nulou.
Ako aj dnes..
„ Naozaj neprídeš? Nie.. Ja.. Ja tomu neverím.."
Dnešný sobotňajší večer bude asi naozaj mrazivejší ako zvyčajne. A nielen tento.
Ešte chvíľku počkám..
A potom natrvalo zamknem svoje vnútro, ktoré som ti tak veľmi odkryla. Niekedy mám pocit, že až príliš.
Ty dokonale poznáš moju najväčšiu slabosť. A podrobnejšie ako ja.
„ Tak prečo? Prečo?"
Možno som len v kútiku duše potrebovala aspoň trošku dúfať, že..
Ešte raz a naposledy ťa prosím.
Prosím.. Prosím, spomeň si. Na všetko, čo stálo za to.
Komentáre
konecne
krasne napisane