Pubs

Dnes utíchol Hlas v jeho hlave. Každý po nejakom čase nenávratne zanikne a potom.. Ruka sa mu ešte stále trochu triasla.

„ Zošalieš, ty bastard.“

Snažil sa s tým počítať. Naozaj sa veľmi snažil zmieriť sa s tým, ibaže.. Lieky opäť zaúčinkovali tak, ako už veľakrát predtým. Ale dnešok – dnešok mal byť iný. Úplne odlišný od ostatných sivých dní bez príchute akéhokoľvek dôstojného života.

Ešte nechcel byť sám. Desil sa ticha, ticha bez jej medového hlasu, ktorý tak strašne nenávidel a zároveň chorobne zbožňoval. Spravila z neho svojho otroka.

„ Zošalieš..“

Civel na žiarivý mesačný kotúč, čiastočne zahalený v čiernej čipke hmly, pomaly plávajúci oblohou skorého nadrána.

„ Túto noc bol mesiac v splne. A prší. Posledné dve podmienky sú teda splnené.“

Ostrý kontrast oranžovej a čiernej hmoty pomaly strácal na intenzite svojej nočnej zvodnosti. Tmavé riasy tichých dažďových kvapiek, kdesi tam, vonku, už začínali blednúť.

S Ňou, so svojim druhým ja, bola táto situácia aspoň trošku znesiteľnejšia. Všetko by bolo znesiteľnejšie.Čokoľvek by bolo lepšie ako toto.

„ Už prišiel na svet. Porodila.. A ja som pritom nebol. JA! Jeho Sploditeľ! Nebol, pretože.. !“

Spálenými rukami sa prudko chytil mreží na okne, zaklonil hlavu a malým priestorom Síelovho väzenia sa pridusene rozľahlo dlhé, ťahavé zavytie. Nie, to nesmie dovoliť. Nemôže dopustiť, aby vyhrali. Najmä teraz sa nesmie zblázniť.

Je tak veľmi blízko svojho cieľa.. Poslanie je takmer na konci..

„ .. Povstane ďalší z radu padlých anjelov..“

Klesol na špinavú kamennú podlahu starej zrúcaniny, ktorú už inštinktívne začínal nazývať svojim druhým domovom. Druhým a posledným.

„ To je prvý príznak z.. Koľko ich vlastne je?“

Z vedľajšej miestnosti mu odpovedal Kabi trieskaním reťaze o kamennú podlahu.

„ Chudák Kabi,“ pomyslel si, „ nemôže spávať posledné noci.. Asi ho opäť strašia spomienky z minulosti, keď sa z jeho syna stal vlkolak.“

Trošku ho striaslo, keď si spomenul, čo mu o ňom rozprával Amur. Syn pohrýzol vlastného otca do zápästia.. Pri tejto myšlienke sťažka preglgol.

„ A možno tu len žije pridlho. Trebárs mu to len lezie na mozog..“

Inštinktívne sa poobzeral. Strážcovia vedia, čo si myslí, čo cíti.. Vedia všetko.

„ Ako mne.“

Každý, kto počuje hlasy skončí skôr či neskôr na samotke. Tak ako vrahovia, monštrá, alebo ťažkí zločinci.

Skryl si pochudnutú a strhanú tvár do škaredo zapálených dlaní. Uvedomoval si, že on sám je ten druhý prípad. Povedala mu predsa, že je zatratený. A chýbala mu.. Jej chuť, jej pach, jej.. Nie! Vybral z vrecka strieborný zapaľovač, škrtol..

Modrastá žiara náhleho prívalu vzbĺknutého plameňa mu na okamih osvetlila chorobne bledú pokožku. Sikol pomedzi zaťaté zuby od neznesiteľnej bolesti.

„ Už čoskoro utíšiš svoj hlad, len kľud. Nie je múdre myslieť na.. Veď vieš, že sa budeš musieť opäť potrestať.“

Očistiť.. Očistiť od toľkých strašných spomienok..

„ Ticho, Kabi! Prestaň!“

Vržďanie reťaze na okamih prestalo. Ak niečo Kabiho naozaj potešilo, bol to postreh, že si konečne niekto všimol jeho hlučnú existenciu. Teda – okrem dozorcov, tých tu nemal nikto v láske, aj keď zvykli nosiť jedlo a cigarety.

Jedlo! Sí už ani nemohol cítiť odporný pach kentusov, ktoré tu považovali za potravu pre zvieratá. Hnusné pomyje..

Hľadel pred seba pomedzi stisnuté prsty.

Kabi opäť ožil vo svojej diere. Pustil kovové ohnivká reťaze na podlahu a začal do stien hádzať plechovky od paradajkového pretlaku, ktoré si zvykol nechávať z obeda.

„ Doriti, povedal som – prestaň! Buď už konečne aspoň chvíľu ticho!“

Odpovedal mu len sipivý smiech. Zo všetkých magorov, ktorých tu držali, bol Kabi asi najhorší.

„ Nemôžem sa sústrediť..“

Privieral oči. Stále kohosi, alebo čosi hľadal. Pomaly listoval vo svojej hlave, ktorá ho opäť začínala bolieť. Vedel, že drogy pôsobia. Aj to, že ju už nenájde. Vedel, že ju stráca každým dňom, s každou novou dávkou..

„ Kde si? Kde si, moja pekná? Moja valkýra? Prosím ťa, ozvi sa mi..“

Neozvala sa. Tak veľmi ju túžil znova počuť. Dotknúť sa jej roztrasených pier a zaboriť tvár do tmavých mäkkých pŕs. Zhlboka sa nadýchol.

Mala fantastické prsia. A nádherné boky, oblé ako mávajú mýtické sochy Afrodity.

Celá bola božská, zvrátená, hriešna a čierna – čiernejšia ako noc nad Prepadliskom. Živelnejšia ako každé ich milovanie plné ohňa, zvrhlej príťažlivosti, výkrikov, surového násilia a zároveň nepochopiteľnej nehy. A potom.. Potom pil. Hltavo pil z jej krčnej tepny.

Ako pomaly sa vlečie pozemský čas. Najmä vtedy, keď by mal letieť.

„ Narodí sa ti syn..“

Vymývači mozgov mu ju odopreli na celé stáročie. Jeho prekliatu milenku menom Lurah.

Zavrela sa vonku, mimo tento mikrosvet a jediné, čo mu po nej ostalo, bol len šepot, ktorý sa mu natrvalo uhniezdil hlboko v šedej mozgovej kôre. A pomaly ho ničil, vyciciaval a striedavo udržiaval pri živote. Každý smrteľník by to niečo nazval láskou. Každý okrem neho.

„ Zatratenci ako ja nesmú milovať. Hoci milujú.. Tých sa zbavia ako prvých.“

Nikdy si nechcel pripustiť, že sa stal tak hlúpo závislým na žene, ktorú toľkokrát našiel ležať zbitú a takmer nahú pred akýmsi bordelom. A čo bolo horšie, jej Hlas zo dňa na deň utíchal. A dnes sa prvýkrát vôbec neozvala.

„ Neopustím ťa, Sí. Ty môj hlupáčik.. Ako by som mohla?“

Položila na presklené okienko svoju drobnú roztiahnutú dlaň. Zdvihol k nej oči a telepaticky pohladil jej tichý smútok.

„ Už čoskoro budeš zase voľný. Len vydrž.. Kvôli mne.. A kvôli nemu..“

Pohladila si vypuklý hrot bruška pod dlhými fialovými šatami, splývajúcimi s prúdom dymu na podlahe, ktorý sa jej lenivo ovíjal okolo nôh ako stará mačka.

„ Voľný.. Alebo neživý? Povedz..“

„ Sí, ty vieš, ako to je.. Poznáš..,“ zrýchlil sa jej dych a sťažka prehltla akékoľvek ďalšie slová. Už sa mu nedokázala pozerať do očí. „ .. Veľké Naplnenie.“

„ Chcem byť už len tvoj, Lu. Len tvoj a nikoho iného..“

Priložil svoje úzke, trojuholníkové líce ku sklu s otlačkom jej malej ruky.

„ Blázonko, ty už si naveky môj. Potrebujem ťa, vieš?“

Podzemnou chodbou labyrintu sa rozľahol zvuk rozsypávajúceho sa skla. Ohromnou rýchlosťou prirazila krk ku, teraz už rozbitému oknu, ktorého sa predtým dotýkala.

„ A teraz pi, rýchlo, pi.. Kým máme čas. Ááno, takto, och..“

Lurah, jeho skutočne posledná nádej. Jeho maják v tomto brlohu šialenstva. Jeho učiteľka. A.. Jeho koniec.

„ Vypi ma až do dna..“

Stále pršalo. Počul, ako sa vo vedľajšej šesťdesiatpäťke zobúdzajú tí dvaja noví, Maud a No. Nejakí študenti, neodhadoval im viac ako sedemnásť rokov. Určite neboli mladší ako Síel..

„ Lurah, čakám ťa, príď. Zmluva sa čoskoro naplní..“

Počul, ako hodiny nad bránami Prepadliska odbíjajú pol piatej ráno. Slnko ešte nezačalo vychádzať na červenkastý obzor, no netopierie krídla noci už čiastočne stihli vyblednúť. Napriek účinkom liekov celkom zreteľne počul škripot otvárajúceho sa pekla.

„ Volanie.. Každú chvíľku bude tu,“ pomyslel si a táto myšlienka ho rozochvela vzrušením, „ cítim ťa.. Cítim ťa!“

Plesnivé steny zmenili farbu zo zelenkavej na červenú a v drobných kvapôčkach po nich začala stekať vyzrážaná ortuť.

Vnímal, ako sa na jej matnom chrbáte lámu úzke pásy takmer denného svetla a kvapky sa čoraz zväčšujú, spájajú, zaguľaťujú.. V rytme svojvoľného divokého tanca sa liali zo všetkých strán v rozpore s fyzikálnymi zákonmi. A ortute stále pribúdalo, už pokryla podlahu a hustnúca vrstva zakryla Síelove členky, až sa bál, že sa v nej za chvíľu utopí.

„ Miluješ ma?“

„ Nie..“

Hlas sa mu trochu zachvel.

„ Ani ja teba..“

Nebol schopný pohnúť sa, a predsa chcel utekať.. Letieť za volaním svojej posadnutosti. Aj – nechcel. Tušil, čo ho čaká v objatí Lurah. Prižmúril oči a oddane čakal.. Na jej príchod.

„ Dobre. Veľmi dobre. Tak to má byť..“

Odhrnula si z čela hustý prameň vlnitých vlasov. Ešte si stihol uvedomiť, že je naozaj jedinečná ako.. Ako Posledný Bozk, ktorý mu s vyhasínajúcou túžbou vtlačila na rozhorúčené pery a Síel cítil, ako padá. Padá do vlastného prázdna. Paradox..

Veľká Zmluva sa naplnila aj v posledných troch vetách.

„ .. A dieťa, čo bratom tvojím malo byť, stane sa ti synom. Buď prekliaty naveky, ľudský poločerv, Sploditeľ, ktorého mäso bude preňho potravou. A dáš mu meno Opus – diablov potomok.“

Prišla. A Síel sa opäť napil krvi svojej matky..