Po špičkách kráča
len so svojím tieňom
predurčene - bez seba.
Sám.
Obklopený ranami,
ktorých je svedkom,
a predsa ich nespôsobil.
A vysmieva sa tajne svetu,
ktorý tak strašne znenávidel
pre trpkú príchuť
krivých úsmevov
tisícich masiek
stále tej istej.
Jeho smiech je len
tragikomedickou fraškou,
ktorú si nikto nevšíma.
Zabudol, aký bol.
Teoreticky možné slzy
sa už dnes nenosia.
Vyradené ako staromódny kabát.
Nikto nepátra,
čo sa skrýva v duši
smutného cynika.
Komentáre
to je
krása