Pubs

Tá fotka ma veľmi páli v dlani. V roztrasenej ruke, v očiach, v duši. Páli už dávno preschnutým smútkom, minulou nostalgiou.

Fotografia z ultrazvuku. Keď bol len malou škvrnkou v pozadí snímku.

Zrazu sa mi to všetko vrátilo – hasiči, svetelné záblesky, teplo, veľa tepla, zimomriavky, rozbité auto, sirény, zakrvavené lístie a.. Náhly chlad.

Na sekundu som ho uzrela. Stál pri otvorenej sanitke a kýval mi. Letela som k nemu, tak veľmi som ho chcela pohladiť po hlávke, no.. Nestihla som dobehnúť. S pomliaždenými rebrami sa predsa len ťažko beží. A potom..

Potom ma akási neviditeľná ruka stiahla naspäť do prebúdzajúcej sa jesene, ktorú tak zbožňoval.

Môj malý. Náš malý. Odvtedy ma deprimuje opadávanie lístia.

 

 

Praskot, kusy skla z okien auta, útesy, výšky. Výšky a hĺbky, ktoré ho ukladajú spať namiesto mňa každý večer. Moje dieťa, ktoré som nikdy nepriviedla na tento svet a predsa..

Pozriem sa do manželových očí – stále sedí na stoličke pri mojom lôžku a drží ma za ruku. Viem, že ho mučím. Už nekonečne dlhé hodiny ho týram – svojim predstieraným pokojom.

 

 

Tá otázka sa odráža v jeho očiach. Ako všetko.

V tých istých nádherných a smutných očiach muža, ktorému som sľúbila byť tou najlepšou a nenahraditeľnou ženou, akou dokážem.

 

 

Najradšej by som ho objala a prosila ho, aby mi povedal, že všetko raz bude dobré – že čas zahojí aj to najbolestnejšie. Prosila ho, aby ma bozkal.

Ale nespravím to. Aj keď mlčí. Stále musím cítiť tú otázku. Nevypovedanú, obyčajnú otázku a odpoveď odpočíva vo fotoalbume, ktorý sa bojím otvoriť.

Nemám, čo povedať.  Viem len, že ešte stále hladkám lesklý snímok sona spred niekoľkých rokov.

Od Kubkovho odchodu sme sa príliš odcudzili. A ja ho práve teraz týram. Vlastného muža.

Nechtiac a bez sĺz.

Päť rokov. Päť rokov čakania. Ani sme si ho nestihli zobrať nastálo domov, až dnes.. Dnes prišli poštou doklady, že sme sa konečne stali právoplatnými opatrovníkmi nášho synčeka.

Bola som pri jeho narodení aj pri jeho odchode. Prvá som ho držala na rukách.. Bojovala s ním proti chorobe, ktorá mi ho nakoniec ukradla.. Posledná som sa s ním lúčila.

Podvečerné stretnutie pri mramorovom krížiku. Päť rokov..

 

 

A ja som si odrazu uvedomila, prečo ma nazval mamou..