„ Kto som?“
Takmer filozofická otázka preťala napäté ticho.
„ Povedz mi, kto som, Styg?“
Nehľadela do starcových dobráckych očí, ako to robievala, keď bola malá a čakala odpoveď, alebo aspoň nejaké vysvetlenie. Nie.
Vtedy bola dievčatkom, naivným deckom. Až príliš dôverovala. A tak náhle sa to zmenilo – akoby v nej umrelo niečo, čomu sa hovorí nádej. A ona náhle dospela. Ešte nebola pripravená. Nechcela to chápať.
„ Nevieš, kto si, Vanassu?“
Sadol si k nej na jednu zo skál, čo vytŕčali z ľadovcového jazera a s roztvorenými čeľusťami prijímali spenené vlny prílivu.
Objímala si pokrčené kolená v roztrhaných džínsoch. Nevnímala. Jej pohľad sa kĺzal po nepokojnej hladine a tupo prevŕtaval oblé hroty zúrivých vĺn. Neostré, tyrkysové, neustále sa meniace body.
Bol už večer.
Súmrak sa každou minútou stále viac prepadával vzduchom, nasýteným vôňou čerstvého blata a borovicovej živice. Nad horskou tajgou doháral v odraze červenkastej hladiny slnečný kotúč.
„ Rozumiem ti. Aj ja som bol kedysi mladý.“
Vzdychol si.
„ 325 rokov... Prežívania.“
Aj on sa zapozeral do diaľky.
„ To s každým... ehm... Človekom urobí svoje.“
Mlčala.
„ Narážaš na Znamenie, však?“
Vyhrnula si rukáv a ukázala mu maličké trojuholníkové znamienko na zápästí.
„ Myslíš toto?“
Smutne sa usmial.
Neodtŕhala pohľad od vzpínajúceho sa chrbtu prílivu.
„ Nenávidím ho. Z celej svojej duše.“
„ Každému z nás určili dejiny osud, Vanassu. Sme len takými postavičkami v Jeho rukách. Nesmieš ho meniť, len... Prijať. Si ešte veľmi mladá, aby si dokázala všetko pochopiť. Vychutnať tú jeho skazenú chuť. Chuť svojej vlastnej budúcnosti.“
„ Nestojím o taký osud.“
„ Viem, čo cítiš. Aj ja som pociťoval tú hroznú beznádej, keď...“
Pozrela sa naňho. Zneistel.
„ Hovor, Styg. Prosím ťa, hovor.“
Sklopil vodnaté oči.
„ Keď som ju držal v náručí. Bol som pri nej do poslednej minúty. A potom... Odišla. Vedel som, že ma opustí. Ale musela odísť. Iba tak mohla vyplniť Korianovu veštbu. Držal som ju za ruku. A vedel som, že čoskoro dodýcha a ja nič nemôžem urobiť. Nedokázal som ju pred Ním zachrániť. Osud mi ju vzal.“
„ Mal si ju veľmi rád?“
„ Bola to jediná žena môjho života. Nikdy som jej to nepovedal. Ani vtedy, keď sme sa milovali. Rýchlo. Tak veľmi rýchlo. Mal som tak málo času. A nepovedal som jej to. Zničil som ju skôr, ako sa prepadla do Hlbiny.“
Starecké ryhy poprehrýzaných časov na jeho tvári vyžarovali hlboký smútok. Mal opuchnuté oči od vetra a jej sa na chvíľku zdalo, akoby jeho veľká múdra hlava ešte viac zostarla.
„ Bola to tvoja matka, Vanassu.“
Vyskočila.
„ Klameš! Nie, to nie je pravda! Odvolaj to!“
Len divoký neskrotiteľný plač jazernej peny jej dokázal odpovedať.
A v nej sa rozprúdila strašná sila. Nepoznala seba, nepoznala svoju schopnosť, svoje pocity, strach. Existoval len jej hnev. Desila sa samej seba.
„ Tak povedz niečo! Povedz, že to nie je pravda!“
„ Bola presne taká ako ty, Vanassu. Jej oči. Horel v nich oheň. Nikdy ju nikto nepokoril. Bola ako divá mačka. Divoška. Útočila. Nikdy nečakala, čo sa stane.“
„ Prestaň...“
„ Zbožňovala pach krvi. Vždy, keď zabila, vychutnávala si ten krásny pocit, keď jej obeť krvácala a ona.. Ona sa s ňou hrala, Vanassu. A nakoniec jej prehryzla hrdlo. Krčnú tepnu. A trhala. Kým sa jej zuby nezahryzli do čerstvého mäsa. Kým nepocítila ako jej po perách steká horúca krv. Pekne, pomaly. Chcela, aby trpela.“
„ Prestaň!!!“
„ To ja som ju naučil zabíjať pre potešenie! Zatratenie je moja droga.. A nainfikoval som aj ju. Preto ma Osud preklial! Vzal mi moju jedinú lásku, ktorú som pocítil len raz počas celého svojho prehnitého života!“
„ To nie si ty, Styg!“
Vstal. Cítila ako ju neuveriteľnou silou chytil za rameno a držal ju ako železné kliešte.
„ Toto som ja! Toto je moja skutočná tvár, ty hlupaňa!“
Reval. A ona nevedela vnímať.
„ Ona bola mojou otrokyňou! A pritom ja!.. Ja som jej slúžil! Krvilačnej beštii! Stačil len jeden pohľad a bol som jej! Len jedno kývnutie hlavou a ja som jej doniesol čie srdce chcela! A potom.. Tie noci..“
„ Miloval si ju!“
„ Miloval som ju! Až priveľmi! A nenávidel! Bože, ako veľmi som ju nenávidel! Nenávidel som jej sladký hlas, jej nežný dotyk! Chcel som jej silu! Jej krv! A keď sa mi odovzdala.. Každú noc.. Šalel som! Túžil som po nej stále viac a viac! A ona to vedela.. A dovolila mi, aby som z nej čerpal energiu!..“
Videla jeho tvár. No už na ňu nehľadeli tie dobrácke Stygove oči, z ktorých tak často čítala smútok a starobu. Teraz už v hĺbkach starcovej ryhovanej tváre blčali dve tigrie zreničky. Dvoje žlté oči. Jej rameno zvierali oceľové dlane s čiernymi pazúrmi. Cítila, ako prevŕtavajú kožu a bolestivo sa zadierajú do zamše. Ostala paralizovaná.
„ Aj teba nenávidím! Dcérenka!“
Chcelo sa jej zvracať, keď jeho mŕtvolne studené pery bozkávali znamienko na zápästí.
„ Viac ako tvoju matku! Stále, keď sa na teba pozriem vidím jej tvár! A tie oči! Ten dlhý štíhly krk!“
Odťahovala sa.
„ Zbožňujem ťa.. Zbožňujem!“
Bol len pár milimetrov od jej ucha.
„ Počuješ?“
„ Ty, netvor!“
„ Aj ty budeš moja!“
Vytrhla sa. Držala si hlbokú ranu na ramene, z ktorej tenkým prúdom tiekla krv. Veľmi krvácala. No Vanassu neustupovala.
„ To ty si ju zabil?!“
„ Áno.. Áno, to ja som ju zavraždil! Preklial sám seba! Prosila ma, aby som to urobil. Provokovala ma!“
„ Si chorý!“
„ Nie... Muselo to tak byť. Korian už dlho predpovedal túto strašnú vraždu. A ja som ju musel vykonať! Musel, chápeš? Musel, lebo tak to bolo napísané vo Veľkom Tajomstve!“
„ Je to len hlúpa veštba!“
„ Musela si sa narodiť! Posledná Bojovníčka z rodu Vyvolených!“
„ A načo? Načo? Aby si ma teraz zabil?“
„ Nemôžem! Tak rád by som to celé už ukončil, ale nemôžem! Chráni ťa Debrina ruka! Až kým sa z teba nestane žena... Potom tvoj ochranný štít pominie a my dvaja sa stretneme, Vanassu!“
Šialene sa rozrehotal. Zúril.
„Vyhladím váš špinavý psí rod! A tento svet bude zatratený!“
„ Nikdy!“
Pocítila to tak, ako nikdy predtým. Nutkanie po uspokojení strašnej chuti. Chuti po kvapkách krvi.
„ Už si pocítila ten hlad, čo?“
Smial sa.
„ Nemôžem ťa zobrať do svojho sveta! Ale mám niečo lepšie!“
„ Nie!“
„ Je to silnejšie ako ty, že? A tá túžba bude silnieť, až sa raz neovládneš a ochutnáš svoju skazu! Budeš chcieť piť stále viac a viac, až... Až kým sa nezblázniš! A ja budem stále za tebou! Tvoja nočná mora!“
Pocítila už iba strašný chlad na celom tele.
„ Preklínam ťa!“
Tajgou sa rozľahla ozvena jej posledného výkriku.
A už nič. Len ticho. Videla ho už iba otvárať ústa, no viac nepočula ten drapľavý dych.
Zavrela oči. A Zatratenie sa nad ňou uzavrelo ako nepriebojná hladina ľadovcového jazera.
Komentáre
danone
pekne
...a asi akoby Lulla povedala: další príbeh bojovníka(čky)... po siajenovi a mne aj ty...
...ale tvoj príbeh sa mi zdá lepší ako môj.
http://damage.blog.sk/detail-tien-dazda.html?a=c5f9b5d6fd0ebe8849f0aa7280683c29
danone
veľmi sľubné
Má to atmosféru a ten zvrat v dialógu a prechod k pointe je slušne zvládnutý.
Trochu mi prekáža nadbytok pátosu, (bŕŕ, veľké začiatočné písmená, Človek, Znamenie, Hlbina, Veľké Tajomstvo...) Každý, kto začína písať, prejde takýmto obdobím, ale keď si sama túto poviedku prečítaš o rok-dva, priprav sa na to, že to bude prekážať aj tebe (hovorím z vlastnej skúsenosti).
Pozor na príliš komplikované metafory:
"Starecké ryhy poprehrýzaných časov" a "Len divoký neskrotiteľný plač jazernej peny" sú samy osebe pekné, ale kladú na čitateľa priveľké nároky a vytrhujú ho z plynulého čítania.
Ešte mi v príbehu chýba zázemie, je tam v náznaku spomínaný nejaký veštec a bohyňa a iný svet (paralelný?), ale celkovo by sa zišlo lepšie zasadiť príbeh do jeho sveta. Ty, keďže si ho vymyslela, máš o ňom predstavu, ale čo chudák čitateľ?
A ešte detaily:
Môže mať ľadovcové jazero príliv?
Nepíše sa paralYzovaná?
Inak je to veľmi sľubné. Neprestávaj písať a hlavne čítať (len tak zistíš, čo všetko už bolo vymyslené)
fajn
Ale opäť je tu problém so zasadením do sveta. Dve vety z rádia nestačia. Okrem toho v roku 1939 neexistovali tranzistory, tým menej tranzistorové rádiá. A o lacnej aviváži by som tiež vážne pochyboval.
Čosi si mohla naznačiť aj výberom mien pre hrdinov - Jana a Tibor znejú príliš moderne.
Sorry, môj posledný komentár patril k poviedke Bez názvu/predzvesť
sorry