predstavujem si
záhradu
s alejou kvitnúcich čerešní
ktorá je taká dlhá
taká bezhraničná
až sa človeku zdá
že kráča večnosťou
a dostane strach že
nedovidieť na koniec
cesty
a keď fúka vietor
sneží
zo stromov
ktoré majú tvoju tvár
ako keď sa pozeráš na more
a porovnávaš ho s vesmírom
a stále ťa to fascinuje
znova a znova a znova
až by si plakal
pozri
raz bude na jednej z tých čerešní
visieť hojdačka
a jej kvety
biele ako detská horúčka
budú padať do tvojich vlasov
presne ako dnes
a čas
presne taký istý
len s trochu boľavejšími krížmi
bude hojdať mladosť
v našom dieťati
tá záhrada
to je kus života
s dušou večnosti
a vonia po tebe
láska
Komentáre
krásne
ano,
spominam na alej japonskych ceresni,
alej bola nadherna, no vytali vsetky ceresne a my sme sa rozisli ovela skor, nez...
Prajem,
fakt