I.
„ Vidíš, vločka? Raz bude za Mesačnou skalou, tam pri tých ľadovcoch.. Vidíš? Raz si tam postavíme svoje kráľovstvo..“
„ To myslíš.. Akože naše?“
„ Naše, vločka, len naše. Moje a tvoje..“
Objal ju okolo zamatových krídel.
„ A jeho.“
Mal rád tieto chvíľky. Chvíľky, keď sa jej smel dotýkať.
Ako vtedy, počas minulých mesiacov, keď mu darovala to najkrajšie, čo mohla.
Horúce vajce s krehkou, strakatou škrupinou, ktoré nazvala Tin – Tinovým budúcim synom. Áno, pretože..
Pretože Pingu v preklade znamená Narodený z úsvitu. Syn svetla.
Už nepotrvá dlho a mrazivá polárna noc zablúdi na pokraj sveta, na miesta, odkiaľ vyviera plazmatický vesmír.
Tam, kde sa končia útesy a nepočuť divoký škrekot morských vtákov. Tam, kde nespieva more svoju pravekú pieseň o platonickej láske čiernych skál k večnému ľadu. Baladu o ich studenom objatí.
„ Naozaj?“
„ To ti sľubujem, vločka. Už čoskoro. Skôr ako sa polárne slnko vykotúľa nad mliečny obzor.“
Pod zamrznutým plášťom polárnej noci sa krčí drobný zdvojený tieň.
Tieň dvoch, akoby zrastených telíčiek lúčiacich sa tučniakov.
Ešte stále hladil škvrnité vajce pod jej mäkkým bruškom.
„ Tak sa už neboj. Prisahám ti.. Počuješ, vločka? Prisahám, že sa ti vrátim.. K tebe a k malému. Neopustím vás.. Nikdy.. Stretneme sa o 20 dní na tomto mieste. Presne tu..“
„ Prosím, nemeškaj..“
„ Nebudem, Mo. Nevzďaľujte sa od kolóny, ochráni vás..“
Poslednýkrát sa o ňu na rozlúčku obtrel. A potom sa začal nemotorne vzďaľovať.
Ako keď sa po častiach rozpadávajú dlane storočných ľadovcov a postupne miznú pod morskou penou.
Bál sa obzrieť, aby nezbadal tie milované, smutné oči. Nie, nechcel.. Nedokázal by to.
Odísť na rybolov, aby zahnal hlad, ktorý ho trápil už niekoľko dní. Znenávidel by sa ešte viac a..
Samčekovia predsa neplačú.
II.
Vzduch začínal pomaly naberať množstvo odtieňov modrej, prelínajúcej sa ako piesok v starožitných presýpacích hodinách.
Cez námornícku tmavú, patriacej tme sa postupne menila tvár polárneho dňa až na rozprávkovo azúrovú, presýtenú predzvesťou ďalšieho návratu slnečného kotúča nad polárnym kruhom.
Dnes Mo prvýkrát hrdo vyviedla svojho synčeka zo spoločného úkrytu medzi skalami.
Bol už dosť silný na to, aby mu mohla dopriať stretnutie s mrazivým ostrím okolitej prírody. Ale nie úplne, veď tučniačik sa najlepšie cíti pod bruškom svojej mamičky. Každý to vie.
Aj starý Múdry Gipu to vždy tvrdí.
Teraz hľadel ako každé ráno z výšok skál na nepokojnú hladinu spenenej vody. Otočil sa, až keď pocítil na sebe spýtavý pohľad mladučkej Mo.
„ Čo hovorí more, Gi?“
„ Dnes mlčí. Nepáči sa mi.“
Smutne venoval krátkozraký pohľad hĺbkam a výškam tohto izolovaného minisveta.
Obaja veľmi dobre tušili, čo znamená táto veta. Keď more mlčí..
„ Morské vlny stíchli, Mo. Najviac ma však znepokojujú oni.“
Špičkou krídla naznačil smer, odkiaľ teraz celkom zreteľne vial slabý vietor.
„ Bieli diabli..“
Oči sa mu nebezpečne zaleskli utajenou nenávisťou.
„ Už niekoľko dní nedokázali utíšiť svoj hlad. Ryby tiahnu do teplejších vôd, aby splodili svoje ďalšie potomstvo. V Zátoke je primálo potravy na to, aby ich mohli zasýtiť.“
Tučniačica zneistela. Ešte teraz jej cez hebký chrbát prebehli zimomriavky, keď si spomenula na ich poslednú návštevu.
Keď naposledy po sebe zanechali len skrvavený sneh a potrhané telíčka novorodených vtáčat, ktoré rodičia nedokázali ubrániť pred ich bezcitnými zobákmi.
Keď sa, v akoby nedýchajúcich vlnách mladej Zátoky hojdali zvyšky zmrznutej škrupiny rozbitých vajíčiek, ktorá toľko sľubovala tomuto miestu novú generáciu..
Počas posledného masakra prišiel Gi o všetky tri deti, milovanú manželku aj matku. Vzali mu všetko, pre čo dokázal žiť. Všetko, čo mal. Oni. Okrídlení satani. Morské čajky.
Gi ich nenávidel tak, ako len obeť dokáže nenávidieť svojho vraha.
Vyhladnuté a dravé.
„ A vrieskajú, Mo. Vrieskajú. Čoraz viac a čoaz hlasnejšie. Kričia po..“
Nedopovedal. Starecký hlas sa zlomil v echu. V odpovedi okolitých skál.
Komentáre
:)
Tux
***** story