III.
Každým dňom sa skláňali okraje ich krídel nižšie a nižšie nad pevninu.
Doteraz po obzore roztratené telá morských čajok, akoby nepodliehajúcich zemskej gravitácii sa pomaly, ale isto spájali do čoraz užších kruhov, vlniacich sa na červenkastých okrajoch oblohy.
Boli na pohľad chorobne vychudnuté, od nedostatku minerálov im zmäkli krivé zobáky a perie stratilo svoj pôvodný lesk.
V kolóne tučniakov zavládol nepokoj.
Tušili to. Ich hlad.
Pingu sa trošku striasol. Ktovie prečo.
Asi ako väčšina malých vtáčat cítil matkine obavy z blízkej budúcnosti. Jej záchvevy starosti, keď šepotom volávala Tin – tina domov.
No prešli len tri dni od jeho odchodu..
Preplazili sa ako hady lán z potápajúcich sa lodí, kĺžuce sa do bezodnejších priepastí oceána.
Bez neho aj inak bláznivý čas stratil zmysel ponáhľať sa.
IV.
Tin sledoval rozprestreté dlane prílivu, ktoré so šumom obmývali jeho modré plávacie blany.
Obloha bola náhle taká červená, taká strašná. Uvrešťaná a nepríčetná. Ako nehybné oči morských čajok. Oči bez viečok.
V napoly ponorených kryhách spal zakliaty odraz blížiacej sa snežnej búrky.
Chýbala mu ako nikdy. Jeho Mo. A ešte..
Ešte malý drobček, ktorého si pamätal z čias, keď býval vo fľakatom vajíčku, čo mu rozhorúčená položila na nohy. A sledovala ho, ako s hrdosťou a posvätnou hrôzou novopečeného otecka prijíma jej ponúknutý dar života.
„ Raag, ochrankyňa mláďat a života.. Viem, že sa s tebou nezvyknem rozprávať často.. Ehm.. Teda nikdy, ale.. Viem, že žiješ kdesi tam, v chladných hĺbkach mora.. Gi.. Poznáš ho, že? Náš šaman.. To stále tvrdí.. Aj to, že ťa kedysi videl a.. Si vraj nádherná. A múdrejšia ako odliv za polárnej noci.. Raag, nikdy som v teba neveril, ale.. Ty si mocná, prosím, vypočuj moju prosbu k tebe..“
„ Naozaj váš vodca povedal, že som krásna?“
Tin od strachu odskočil. Nedúfal, že mu more dá takú skorú odpoveď. A hlavne nie teraz..
Uprostred tmavých skál, ktoré sa týčili z rozhnevaných vĺn vyrástli dve slizské, zelené ramená pokryté šupinami. Najprv len placho, trochu hanblivo a následne opäť klesli pod mrznúcu hladinu.
Všimol si jej drobnú, špicatú bradu so širokými jazvami posiatými drobnými pľuzgierikmi, a potom jeho pohľad na zlomok sekundy skĺzol po útlom krku, na ktorom sa jej vo vetre samovoľne pohybovali rybie žiabre. Z nízkeho stropu čela jej okrem vorvanieho zakrúteného kla trčali husté konárikovité chlpy, podobajúce sa skôr na rozmočené chaluhy ako na ženské vlasy. Mala len jedno žlté oko, ktorému ustavične utekala očná buľva na všetky svetové strany a od morskej soli boli očné kútiky opuchnuté a zaslzené.
Naprázdno preglgol.
„ Áno, a nielen to.. Viac ako vzhľad obdivuje tvoju dobrotu. Nikto nemiluje obyvateľov mora, tak ako ty..“
Teraz sa už vynorila len po krk a zvedavo naňho zaklipkala svojím jediným okom.
„ Hovoríš to len preto, že niečo chceš?!“
„ Nie, nie, to nie je pravda, akože som tučniak!“
Trochu sa.. Zazelenala.
„ Už dávno nebol ku mne nikto taký láskavý ako ty.. Aj keď ma aj ty odkopneš..“
„ Raag, počúvaj, to nie je pravda! Môžeme byť priatelia..“
„ Naozaj?“
„ Áno, som o tom presvedčený. Len mi pomôž, veľmi ťa prosím.. Ochráň mi moju rodinu..“
Podmorská bohyňa trochu našpúlila hrubé modrasté pery.
„ Žili v kolóne tučniakov, však..?“
„ Áno.. Nevieš, ako sa majú? Vyliahol sa mi už syn?
Zosmutnela a ponorila sa po bradu do ľadovej vody.
„ Vyliahol..“
Čosi ho priveľmi znepokojilo, rozrušilo, akási zlá predtucha sa jej odrážala v tóne hlasu.
„ Prečo to vravíš tak smutne? Hádam.. Sa mu len nič nestalo?“
„ Už veľa kvapiek vody pretieklo pomedzi ľadovce, kde mali tábor.. Bieli diabli napadli dedinu a zahnali tvoju družku zo synom kdesi za skaly..“
Zmätený sa prepadával dnom. Nechcel chápať, čo sa mu snaží povedať. Nie, to nemôže byť pravda..
„ Ako..? Prečo o tom ešte neviem? Žijú? Žije moja Mo?“
„ Bež domov, mladý.. Bež, potrebujú ťa..“
Komentáre
No...