„ Prinútim ťa uvedomiť si, že ti chýbam..“
Rozosmiala sa a jej oči s pohľadom zapichnutým v pivničných schodoch odrážali prázdne pološero. Zrazu tak čierne, tak nič nehovoriace. Chladné prítmie a v ňom dva ohnivé šialené rubíny tieňov dávno zabudnutých sĺz.
Ostala náhle príliš pustá. Ako keď z prasknutej fľaše vysypeš púštny piesok.
„ Predstavujeme vám Slečnu Hlúpu! A áno, prichádza medzi nás áááá... Je tu! Privítajme ju veľkým potleskom!“
„ Otvor! Prosím ťa, už otvor!“
„ No tak tlieskaj! Toto si chcel, nie?! Sedieť v prvom rade a prizerať sa, ako trpím, ty slaboch..!“
Vedela, že klopanie občas nepomáha. Nikto nie je doma, čo už. Smola.
Klop, klop.. Duša zamknutá. Error.
„ Veľmi by som chcela za túto poctu poďakovať svojmu.. Prepáčte, ani neviem ako ho nazvať..“
„ Tento potlesk venujem špeciálne len a len tebe, miláčik! Cmuk! Už plačem, môžeš byť spokojný! Bravóóó a všetci sa povinne smejeme!“
„ Za desať minút začína hokej, smiem ti doniesť pivo? Vážne? Som poctená..“
Už žiadny dotyk, ani bozk na dobrú noc.
„ Ok, ja už idem spať, čau..“
„ Tlieskaj, počuješ?!“
Smiala sa a po skvejúcich sa, oblých lícach jej tiekli rieky rozmočenej nostalgie. Smiala sa a tupo udierala hlavou do pántov zabuchnutých dvier. Smiala sa a trhala si pokožku z poraneného čela. Umlčať, umlčať..
Otupiť. Prežívať svoj deštruktívny rozklad. Rozbiť..
Možno si ani neuvedomovala, že kľúče od tých dvier drží v ruke a oni pália, veľmi pália jej dlaň.
„ Bojím sa tmy..! Tak strašne.. Tak strašne sa bojím!“
„ Tma je kamarááááát..“
„ Maj ma rád.. Ja.. Ja ťa nechcem stratiť! Sakra!“
.. A vtedy čosi nahlas prasklo a pilník s hrkotom spadol na kamennú podlahu.
Ľúbila nedospelé decko.
„ Prinútim ťa, byť človekom..“
II.
Sledoval jej krvavočervené popraskané pery. Trochu nechápavo. Chvíľu rozmýšľal nad tým, či sa smie dotknúť tej porcelánovej pokožky. Zrkadla pod bielou plachtou.
S hladkými lícnymi kosťami a neporušeným mejkapom.
Len tak – zo zvedavosti. Priťahovali ho rebelky, ktoré s ním zaobchádzali ako so psom. Nedostupné, vzdialené a chladné..
Zvláštne. Až mŕtvolný spánok jej vrátil tajomnosť, ktorú zbožňoval.
„ Je to tvoje dievča?“
„ Áno.. A čo?“
III.
Sklonila hlavu a začala si s chladnokrvným pokojom rozčesávať mokré čierne pramene, splývajúce s útlym hrdlom. Trochu sa pomrvila na stoličke, keď vstúpil do izby a zatresol za sebou dvere.
„ Niekam ideš?“
Neodpovedala. Ktovie prečo.
Ani sa nepohla.
„ Možno..“
Líčila si oči. Tmavozelené tiene. Veľmi, veľmi tmavé. Malíčkom si prešla po krvavých perách.
„ Takto?“
„ Čo povieš?“
Mrazivo sa naňho usmiala.
„ Vyzeráš ako štetka..“
„ Ďakujem.“
Vstala a záhyby neuviazaného župana odkryli jej nahú tmavú siluetu.
Otvoril ústa.
„ Viem, na čo máš chuť. Ale dnes zostaneš hladný, zlatko..“
Župan sa pomaly kĺzal po ženskom tele..
„ O polhodinu mám stretnutie s diablom, tak už pôjdem..“
Komentáre
zvláštne
hm
;)