Pubs

„ Mohol si byť nesmrteľný.“

 

Brodil sa snehom. Nad vlasatou tajgou už zapadalo slnko.

Červenkastá obloha sa čoraz viac obnažovala pred hanblivým kosákom mesiaca. Čoraz viac odhaľovala svoje nahé plecia ponad roztrhnutý zips záhybov sklovitej hmly. Rozpálená.

Díval sa na tiché divadlo z výšok skál.

Kdesi vo svojej podstate závidel mesiacu.

Závidel súmraku.

Závidel im ten platonický vzťah.

Závidel, pretože vedel, že on sa už o ňu neobtrie a nevyvedie ich mláďatá na nočný lov z brloha pod starými koreňmi borovíc.

Vzduch okolo vlhol každou minútou. Ako jej horúci ňufák.

Žlté oči, ktoré mu svietili v skrytých hĺbkach duše ako maják. Drapľavý ružový jazyk s čiernou škvrnou uprostred.

Kdesi vnútri cítil silnúce chvenie. A potom...

Niečo praskalo. No nebol to smútok. Skôr tiene strachu. A nádeje.

Štyri huňaté kožúšky. Ešte ovísajúce ušká. Ryšavo-hnedé ako ich matka.

Aj svet predátorov túži po naplnení svojej..  A nie je to len pud.

Bol šťastný. Tak veľmi šťastný a hrdý novopečený otec.

A čakal.

Vedel, že lovci sú už blízko. Cítil ich odporný, charakteristický smrad.

Mal pred nimi náskok sotva jeden a pol dňa.

Sám im zanechával stopy v snehu.

Musí ich zachrániť. Musí. Za každú cenu. Saule sa nesmie nič stať. Je príliš vyťažená pôrodom, aby dokázala ochrániť aspoň seba. Je príliš slabá.. Nesmú jej ublížiť. A ani vĺčatám.

Sorgon so svorkou ich ochráni. Dôveroval mu.

Odlákal lovcov dostatočne ďaleko a dostatočne zlým smerom. Len nádej ostala visieť kdesi tam, kde sa bozkáva mesačný kotúč s nočnou hmlou.

Vnímal, ako sa snehové vločky zahryzávajú do jeho srsti. Ešte dlho hľadel do priepasti blížiacej sa noci. Zavyl.

V diaľke mu odpovedal dlhé ťahavé vytie. Vedel, že plače. Za ním.

 

 

Tak náhle osamelý sivý vlk.

 

Tiché, šuchotavé kroky, kdesi v hustých kriakoch. Neotáčal sa.

Dva výstrely a už ticho.

Koniec nie je nikdy o krvi, ale o strácaní ideálov.