Pubs

Až včera som to konečne pochopila.

 

Hrdinovia neexistujú len v rozprávkach. Nie sú to tí, ktorí s čarovným mečom v ruke bojujú proti sedemhlavému drakovi. Vôbec nie.

Nie sú to tí, ktorí nápadne zasiahnu do niečieho života, aby pobozkali princeznú spiacu vo vysokej veži. Dostali od neznámeho kráľa polovicu kráľovstva a..

Nie sú to tí v dlhých plášťoch, bdejúcimi nad čelom komiksových miest.

 

Žijem len pre jedného, úplne obyčajného hrdinu. S tými najhlbšími tmavohnedými očami.

A niekedy, možno si pomyslíte, že som cvok, ale niekedy.. Niekedy na chvíľku skutočne uverím, že je rozprávkový.

Na začiatku mesiaca maturoval. A zajtra bude znova..

 

A ja.. Ja s ním nemôžem byť. Je toho tak strašne veľa, čo by som mu chcela osobne povedať. Nepoviem. Som príliš ďaleko.

A tak sa len snažím oživiť zaprášenú telepatiu. Noc, čo noc. Deň, čo deň.

Myšlienka za myšlienkou.

 

Možno je len takým tuctovým rytierom. Pre niekoho.

Bez meča. Bez plášťa a bez nádherných princezien.

Aj tak navždy ostane mojim hrdinom. Jedinečným a nenahraditeľným. Nezmazateľným niekde hlboko vo mne. Možno až pri pomyselných okrajoch môjho vnútra. Ostane, pretože..

 

Tak spojme dlane. Duše. Prosím.

Pretože čím je väčšia plocha spojených dotykov, tým viac ľudského tepla bude cítiť..

Aby úspešne dobil jednu z tých najvyšších veží. Prvý z najnedostupnejších štítov nad vstupným oceánom dospelosti.

Vežu, siahajúcu až k oblakom, ktorá nikdy nebola tak blízko. Len na jediný dotyk.

Ja verím, že zajtra skloní svoje prestarnuté múry až k ľudským životom. A otvorí dvierka polovičnej gýčovej klietky, ktorej falošný zlatý náter už dávno – zhrdzavel.

Matúra..