„ Zajtra skôr vstanem. Uvarím deťom horúce kakao. Zbožňujú ho..
Ešte raz pohladkať malú.. A položiť tri čerstvo vyžehlené, modré pyžamká na prázdne postieľky, keď ich môj drahý odvezie do školy.. Ešte sa musia zastaviť v papiernictve. Po plastelínu..“
Kriedovobiela, takmer priehľadná tvár za oknom podkrovného bytu. Ešte si pamätala, že zazvonil mobil. Kolegyňa, možno nadriadený..
Halucinácie. A zrazu ktosi vypol hluk rušných ulíc. Možno tie osoby v bielych plášťoch pripravujúci sa na ďalšiu komplikovanú transplantáciu.
„ Áno.. Zajtra..
Zajtra sa dotknem snehu. Kúpim ten najfarebnejší balíček plastelíny, aký budú mať na sklade.. Zdvihnem telefón, ktorý teraz vibruje na podlahe..
Zajtra.. Poviem svojim deťom, že..
Toľko vecí..“
Otočila sa.
„ Poď.."
Čas je neľútostný starec. Niekedy až príliš.
Červené listy pomaly padajú na zamrznuté stránky kalendára.
V prudkom návale svetla do dušičky úsvitu mu ešte odmietala podať ruku.
Nemohla dopustiť, aby ostali len neforemné plastelínové figúrky na školskej výstavke 4. E triedy.
Dlhá rovná linka. Pískanie.
„ Ešte nie. Ešte som nespravila toľko vecí. Toľko bežných a samozrejmých vecí..“
Na monitore zakmitala slabučká krivka..
Ako vločky vlhkej nádeje, že to cudzie srdce človeka z havarovaného auta vráti jej chorľavému telu schopnosť dýchať pre jej maličkých.
Komentáre
opat
UZ MA STVES !!!
danuwaanalihi