Pubs

Žiť. Dýchať. Cítiť. Myslieť. Len tak... Byť.

Smiech veselých polocvokov, uväznený v plechovke od dojedených keksov. Rozmočených chladivým roztúžením začínajúcej búrky.

Zbožňujem to.

Len tak sedieť pri okne a sledovať, ako sa dažďové kvapky pomaly kĺžu po obnaženej okennej tabuli. Ako vyzliekajú rozzipsované tričko dažďa. Jeho príťažlivo bozkávateľné milenky.

Pomaly stekajú až na šmykľavú podstatu okenice. Akoby sa vyžívali v nahote skrytého démona, uspatého hlboko v husliach príčiny, prečo prší.

Zmývajú špinu starých ulíc, umelo vynútenú noc v duši, smútok, prach z kabátov tulákov, ktorí vyšli hľadať odpovede ďaleka a blízka pred nami.

Vždy ma fascinoval. Ľudom sa vždy páči práve to, čomu nerozumejú. Nemôžu pochopiť.

A ak aj chápu, len si to namýšľajú. Alebo len citovo vnímajú mokré divadlo v rámci schopností svojej sivej mozgovej kôry.

Jazyku dažďa nemožno rozumieť. Len vnímať jeho mladú atraktivitu, ako keď sa pozeráte na nové, práve odhalené umelecké dielo. Sochu z ešte neuschnutej hliny.

Možno ju vypália v ohni drobných kvapiek vody.

Akoby plakali Kráľovnine oči.

Ale ony neplačú, nemajú dôvod. Iba ak od šťastia a dojatia.

Veď prídeš Ty a objímeš ma. Vedia to. Ony. A aj ja.

Ako všadeprítomné ticho nepreskúmaných hĺbok nášho bytu.

A mne, hoci mi je teraz zima, bude tak príjemne horúco. Asi sa roztopím. Pretečiem Ti pomedzi prsty.

Len Tebe dovolím, aby si vylial svoj úsmev do mojich dlaní. A budem ho pomaly piť. Po dúškoch.

Stále, keď tu nebudeš. Ako liek v znamení Tvojej fotografie na nočnom stolíku.

Tvojej neprítomnosti.

Hreješ oveľa vlhkejšie, no o to neopísateľnejšie ako moja tepláková bunda, do ktorej som sa zakrútila ešte pred Tvojim príchodom.

Predtým, ako spadli opony predposledného búrkového dejstva.

Ja viem, že raz prídeš a zotrieš mi z duše ten malý dážď, akoby vystrihnutý z otrepaných slaďákov.

Už čoskoro.

Veď život, ktorí žijeme, môže byť taký nádherný.

A stále existuje dôvod, prečo sa tešiť na zajtrajšok...