Deň, ako každý iný. Mdlý, nudný, hnusný deň.
Miro už ani nerozlišoval medzi nocou a dňom. Len tam sedel.
Za zaprašeným klavírom.
Vlastne, to už ani nebol on. Len tieň v rozťahanom tričku a šortkách. Tieň s neošetreným strniskom.
Bez prítomnosti. Bez myšlienok.
V izbe bolo zvláštne pološero. Ani nevytiahol rolety, akoby chcel zabudnúť na biely pôvab slnečného kotúča dňa.
Nič nemalo vône, farby, chuť. Ostali mu len tóny.
Precitlivelo sa vznášali a padali na zodratý koberec. Už po x-krát sa zaľúbil do toho istého tónu, ktorý vytrvalo vyťukával na klaviatúre. Znova a znova. Dlhé hodiny.
Sedel. Otrávený, neoholený, zatuchnutý.
To jeho správanie privádzalo do šialenstva aj tie štyri nevľúdne steny, ktorými bol ohraničený jeho život.
Alfa a omega. A prázdnota medzi tým.
Skúmavo priblížil zarastenú tvár ku bielo – čiernemu zástupu klávesov. Aby mu neuniklo ani pol tóniny.
Netopierím uchom sa takmer dotýkal tela klavíra. A chvel sa šťastím, zakaždým, keď jeho ukazovák stlačil rovnaký tón, ako boli tie predtým. Totožné. Všetky museli byť rovnaké.
„ Môj... Môj miláčik... Len môj...“
Nikdy nehrával nič, len jeden a ten istý tón.
Striedavo sa pohojdával na stoličke. Zo strany na stranu. A naopak.
A opäť. Zľava doprava. Sprava doľava. Zľava...
Tie hasnúce čierne oči. Ten spýtavý, krvou podliaty pohľad. Kalný ako podsvetné prítoky Sfyxu.
Zmes previnilých pocitov. Tiché kňučanie v kúte.
Položil ju na deku. Doniesol jej vo vlastnom tanieri čistú vodu.
A podelil sa s ňou aj o poslednú tabuľku čokolády. Chránil ju pred všetkými, ktorí jej potencionálne mohli ublížiť.
Aj tak plakala. Ďalej.
Studený, suchý ňufák. Ešte cítil na uslintanej brade jej hustú zimnú srsť...
Vlčiačica.
Nechápal, prečo krváca. Prečo sa jej chladnúce brucho dvíha čoraz pomalšie. Prečo mu neoblizuje tvár.
Veď tam bol! Sedel pri nej! Tak prečo?.. Prečo sa nesprávala tak, ako vždy?!
Volal ju, aby sa s ním šla hrať. Strkal pred vlhnúci ňufák jej obľúbenú hračku. Nič.
Zúril a ťahal ju za srsť na krku. No ona len ležala a nepohla sa... Len zúfalo zavyla zakaždým, keď sa ju pokúsil postaviť na nohy.
Zazvonil telefón. Odvšadiaľ. Odnikiaľ. Akoby zo starého kovového hrnca s prepichnutým dnom.
„ Neboj sa...“
Aj ustavičné kývanie ho už trošku omrzelo.
„ Hneď sa vrátim...“
Šepkajúc objal klavír a zanechal na ňom len otlačok popraskaných, rozhryzených pier. Ako stopu. Označenie teritória. Majetku.
To ho naučila ona, kým sedávala pri jeho nohách. Tak dlho vydržala so šialeným pokojom rozumieť jeho, trošku čudným náladám. Napoly inšpiratívnym, napoly.. Chorým?
„ Ty ma neopustíš, že nie? Môj... Môj krásny...“
Vstal a podišiel k telefónu. Roztrasenými prstami opatrne nadvihol slúchadlo. Chladnokrvne vystrašene.
Zafučal do slúchadla a...
Vytrhol ho zo steny. Telefón.
Nikdy ho nemal právo vyrušiť v jeho nevnímaní...
Komentáre
....
je zaujimave...
moja poklona
to ma mrzi, ze takto posobim...
A dakujem...
...
:-)
Pisem len na blogy, ktore ma oslovia. Ci uz clankami, ci problematikou. A ty si jedna z inspirativnych blogov. Cize svojim sposobom pisem LEN tebe. Lebo kazdy dokaze inspirovat inym sposobom. A ty robis dni krajsie.
VDAKA :-)))
Uz je to jasnejsie? Alebo to este skusim skratit? :-)))
chichi
trubka...
chichichi
1307