Pubs

 

Vstúpila do seba.

A jej telo sa opäť zhlboka nadýchlo. Akoby nedostávalo kyslík celú noc.

Svetlo. Veľa svetla...

Vír myšlienok chorej mysle noci rýchlo bledol. Súmrak sa vlial do ružovkastej predzvesti úsvitu a ona... Zrazu sa vrátili všetky jej zmysly, ako keď prekročila prah brán hmotnej – seba samej.

Strhla sa náhlym prebudením.

Nahmatala si tvár. Akoby jej do líc niekto napichal hroty ihiel umŕtvovacej injekcie. Ako u zubára.

Stŕpnutá. No bolesť si vzal so sebou... On...

Tými svetielkami žiariacich na koncoch bledých prstov roztopil ľadovec obrovskej hrče.

Na oku.

Na duši.

Okrem spomienok neostala ani stopa po včerajšej noci. Keď zatúžila vraždiť.

Seba. Svojho otrokára.

A toho nechutného chlapa, podvádzajúceho svoju asi dvadsaťročnú manželku.

Na podlahe stále ležali pokrčené tisíckorunáčky. Tiché pamiatky smradľavého potu tejto diery a cíg. Takí nepatrní spoločníci jej samoty a špiny jej brloha.

Jednoizbového brloha zúfalstva. Ako zbieratko.

Prezerala si plecia, hruď...

„To predsa... To predsa nemôže byť... Pravda...“

Chvíľku sedela v náručí rána. Vítala každý jeho prichádzajúci krok, keď k nej bolo stále bližšie a bližšie... Zbožňovala tento čas. Nárok na plastový hrnček kávy a čerstvá, obložená žemľa...

Opäť sa prezerala s otvorenými ústami. Asi hľadala cudzopasného kliešťa úplne čerstvej jazvy.

Pamätala si len pár slov.

„ Čoskoro prídem...“

A roztočil sa kolotoč zbytočných otázok, ktorých odpoveďou je len ďalšia, ešte absurdnejšia otázka. Odpovede neexistujú...

Farba jeho hlbokého hlasu. Ešte nie úplne mužského. Ani chlapčenského. Niečo medzi tým. Medzi dnom puberty a premenlivou hladinou dospelosti. A vnútri len priestor. Priestor na všetko pekné, na čo sa tak často zabúda v zápale pokusu o prežitie. Vynahraď si to teraz, aby si mal z čoho naberať energiu, keď si budeš odkladať zuby do pohára...

Stratená pointa. Dávno zabudnuté pravidlá šťastia. A peniaze sú žolík...

Zahrajme si Čierneho Petra.

Už toľkokrát opľula tie mizerné prachy. Už nemala čo založiť...

Možno o pár týždňov sa banka zmocní celého tohto... Bytu?

Vedela to. Čoskoro bude mať o jedno útočisko menej. Hnusné, nevľúdne – ale jej.

Už bola ľahostajná. Ku všetkému. Bolo jej to jedno.

Bez rán. Bez stygiem. Tie nechala niekde na dozrievajúcom jablku svojho svitania.

Nemala ani jedinú.

A pritom... Pritom včera mohla zomrieť.

Uvedomovala si, čo sa deje?

Vstala.

Stále bolo ráno. Ráno s veľkým r. Dnes začala žiť odznova...

Prvé ráno. Bolo ich už toľko... Predtým.

No vždy ju zobudil trápny pocit, že vedľa nej leží nejaký cudzí chlap. Všetci boli takí.

Hnusili sa jej.

Čiastočný mizantrop... A jej to bolo jedno. Sama pre seba už dávno stratila cenu.

Chvíľu možno rozmýšľala, či sa oplatí ešte niekedy vyjsť na ulicu. Najradšej by opäť prilipla k svojmu, už o pár okamihov odcudzenému lôžku. Uliciam určite chýbať nebude...

Bola hladná. Už dva dni nemala kávu. A tak ju potrebovala... Po nočnej...

Je potrebné vyniesť smeti. Tie fľaše a prázdne konzervy nemôžu len tak ležať na zemi...

Paradajkový pretlak a nejaké extra zlacnené kuracie mäso. Sklený obal od Nikolausu. Puschkin.

Asi ukradnuté z miestneho hypermarketu.

A krabicové čučo. Keď nič iné nie je...

Vyšla na ulicu.

Ľudské mravenisko. Svišťanie kolies automobilov po mokrom asfalte... Asi pršalo. Prichádzajúci smetiari. Zase oneskorení.

Práve otvárajúce sa obchody. Výklady. Inzeráty polepené aj na najnemožnejších miestach. Grafity. Dopravné značky a veľký bilboard neďaleko hlavnej. Čudovala sa, že ho ešte nevymenili.

Pohľady... Vedela, na koho smerujú. Ľudia nemajú radi odlišnosť.

Túžila sa skryť do niečoho, čo by ju aspoň o milimeter viac zakrylo.

Nenávidela každý kúsok tohto oblečenia.

Smola. Keď musíš, zvykneš si...

Taký nepísaný zákon ulíc. Prostredia, ktoré tak intímne poznala. Odmalička.

Nejaký čínsky second – hand. Farby, laky. Novinový stánok. Lekáreň. Bižutéria. Krachujúca reštika. Francúzska pekáreň...

„ Super chrumkavé ceny. Zahryznite sa!“

Alebo niečo v zmysle: „ Syrové žemle už od 4,50! Využite našu ponuku, ktorá platí len dnes!“

Samozrejme – neplatná už od Vianoc minulého roku. Taký reklamný ťah. Trošku hlúpe.

„ Ktovie, či v tom už je zarátané aj DPH...“

V duchu sa usmiala nad tým malým plagátom.

„ Hej! Kočka!“

Odvrátila tvár. Takéto chvíle neznášala.

Piskot. Dajakí študáci. Príliš veselí. Po opici.

„ Poď s nami. Bude sranda.“

A jeden z nich na ňu kývol.

„ Keď si sa učil chodiť, ja som už bola na strednej.“

Len tak jej preletelo hlavou.

„ Schlaď sa, chlapček... Ja nerobím zadarmo...“

„ Óóóóóó...“

Urazená, už nie veľmi urehotaná pýcha ich hnala ďalej svojou trasou.

Ešte im venovala jeden z tých svojich provokačných úškrnov a zatlačila dovnútra presklené krídla otáčajúcich sa dvier vynovenej kaviarne.

Chcela podísť k pultu, no opäť ucítila na svojom tele spýtavé, pobúrené, alebo ironické pohľady tejto spoločnosti. Väčšinou pánske. Komusi vypadla z ruky kávová lyžička. Šplechnutie. Niekto šikovný na seba práve stiahol obrus so všetkým, čo na ňom bolo. Vrátane šálky s kávou, ktorú mu, nanešťastie, len pred chvíľkou priniesli.

Šepot. Veľmi dobre vedela, koho budú najbližšiu hodinu ohovárať.

„ Jednu kávu, prosím.“

Čašníčka sa ani neotočila. Asi mala niečo súrne na práci. Práve zoraďovala nápojové lístky.

Chvíľku čumela kamsi do neznáma. Trochu nervózne.

„ Mohla by som, prosím, dostať tú kávu?“

„ Presso, viedenskú, tureckú...“

Sklonila sa pod pult. Niečo hľadala.

„ Presso s mliekom a cukrom.“

Prekvapene na ňu pozrela.

„ Si si istá?“

Nechápala. Nu. Tú novú nikdy predtým nevidela. Ostala tam len stáť, prekvapená jej tykaním.

„ Áno... Prečo?“

„ No ja len... Či budeš vedieť zaplatiť.“

„ Asi nerozumiem... Prečo... Prečo by som nemala?“

„ No vieš...“

Pohŕdavo pohodila hlavou smerom k jej štíhlej postave. Viac odkrytej ako zahalenej.

„ Ženské ako ty, zvyčajne odídu bez platenia.“

„ Ženské ako ja?“

„ Počula si.“

Nevľúdne sa usmiala, viditeľne spokojná sama so sebou a ďalej ju ignorovala.

Nevydržala to.

Naklonila sa cez pult tak, aby bola pri nej, čo najbližšie.

„ Tak teraz počúvaj ty mňa, ty hlúpa husička.“

Tiež sa usmiala. Minimálne tak nepríjemne, ako tá čašníčka.

„ Teraz mi pekne zavoláš svojho šéfa. Rozumela si mi?“

Nahlas prežúvala žuvačku. Tesne pri jej tvári.

„ Vieš, ženské ako ja vedia byť veľmi nebezpečné... Veľmi...“

A sivo – biela bublina najmenej stokrát vyžúvanej žuvačky praskla.

„ Oukej, moja?“

Neodvážila sa odporovať jej. S povýšenecky zdvihnutou hlavou odišla do kuchyne.

Nu sa otočila smerom ku stolom. Ľudia na ňu ešte stále čumeli. Niektorí ustráchane, iní s veľkým záujmom o práve sledovaný, ináč veľmi zaujímavý objekt. Pár starších dám sediacich v kúte dosť kriticky komentovalo jej osobu.

Akási starnúca manželka kopla pod stolom svojho manžela, zaujatého sledovaním jej vzdúvajúceho sa, obnaženého hlbokého výstrihu.

Ohováranie, osočovanie, očierňovanie.

„ Fakt milé...“

Z kuchyne vyšla nejaká staršia pani s trvalou na hlave.

„ Kvetka mi práve povedala, že ma zháňate...“

Nu sa otočila naspäť k pultu.

„ Vy ste vedúca?“

Pani na ňu vypleštila oči.

„ Ľutujem, ale nemôžeme vás obslúžiť.“

 „ Prosím?“

„ Chápte ma, predsa...“

Pozorne stíšila hlas.

„ Veď kto by dovolil, aby mu do podniku chodili... Takíto...“

Nevedela, čo má robiť. Najradšej by tú babu asi rozbila.

„ A ešte cez deň...“

„ Ehm... Takíto?“

„ Obe vieme, o čom hovorím, slečna... Takže je zrejme zbytočné hrať sa na slepú babu.“

Kývla smerom ku dverám.

„ Ak máte v sebe aspoň trošku sebaúcty, o čom vážne pochybujem...“

Odmlčala sa.

„ Prosím, opustite areál mojej kaviarne. Nerada by som prišla o slušných zákazníkov...“

Nebola schopná dostať zo seba ani slovka. Inokedy by bola drzá, no teraz...

Niečo sa v nej zlomilo a ostala tam len tak stáť ako idiot.

„ Prosím, odíďte...  V opačnom prípade budem nútená zavolať ochranku.“

Očami hltala každý jej pohyb.

Otrasená nedokázala urobiť ani sebemenší krok.

„ Dovidenia...“

Nu vybehla na ulicu a tresla tými dverami. Zrýchlene dýchala. Ako pred záchvatom.

Chcelo sa jej biť, plakať, bojovať...

A ona sa nedokázala uchrániť... Ona.

Zbytočne si namýšľala, že za tie roky života v bruchu ulíc jej spevnel pancier. Taká ochranná taktika pred skutočnosťou.

V skutočnosti... Ani nenarástol...

A ona nedokázala pochopiť, prečo je zrazu iná, ako predtým.