Tak veľmi, veľmi chcieť byť motýľom. Aspoň na pár sekúnd. Na okamih.
Otočiť svoj chrbát k rozbitému zrkadlu a so spokojnosťou obdivovať svoje saténové krídla. Len raz.
A zapamätať si príchuť svojej osemrozmernej krásy, ktorá bola tú krátku chvíľku preňho existujúcou realitou.
Byť iným medzi dokonalými bolí. Už odmalička.
Iný znamená opustený. Mimo ostatných, ktorým kdesi v kúte tíško závidí. Oni sú tými obdivovanými, ktorí majú právo na všetko.
Krivé úsmevy. Nenávidený súcit. Obranný mechanizmus, spustený vždy apatiou k zamknutým slzám.
Larva musí byť zúfalo výnimočná za každú cenu. Aby si vo svojej súkromnej fantázii vynahradila nedostatky či prebytky.
Bifľoš, cynik, génius, blázon.
Môžeš si vybrať...
Ale húsenica ostáva stále len húsenicou. Aj keby sa obliekla do krídel.
Zakuklená sama v sebe. Komplexy... A slová.
Na vzhľade nakoniec vždy tak trošku záleží. Aj tým, ktorí si namýšľajú, že otrepané frázy sú ich životným krédom.
Veď nakoniec – my ľudia sme od prírody tak trochu snobi.
Len motýle si dokážu nezištne užívať pocit raz danej a neopakovateľnej jedinečnosti. Nepoznačení závistlivým smútkom lariev.
Len raz byť pre niekoho naozaj krásnou. Len raz a aspoň na krátky okamih...
... Chcem až tak veľa?
Komentáre
:))
a
...