Vystieram pred seba mäkké dlane,
chytám do prstov trblietavú hmotu
prchkú ako duša nevinného blázna,
až príliš, príliš abstraktnú,
akoby ani nebola utkaná
z dažďových kvapiek vonkajšieho kozmu.
Bez zaklopania vstupuje cez brány
môjho vnútra.
Chladivo vlhkým pohladením
napĺňa každú časť,
bunku ľudského tela
dymovým plášťom pokoja.
Načúvam.
Snažím sa porozumieť šepotu
starého lístia.
Padám do hĺbok pavučinového pažeráka,
ktorý sa premieta na plátno
môjho druhého ja,
zanechávajúc po sebe fantastické obrazy,
načrtnuté bielymi farbičkami,
len tak načrtnuté skice
priehľadnej duše jesene.
Komentáre
velmi pekne..