Pubs

Už by sme si mali kúpiť ten farebný televízor, o ktorom si stále rozprával.

Vždy, keď mi bolo smutno. Plánovali sme si toľko vecí. A najprv ten televízor.

Pamätáš si? Tak dlho sme chodili po tom obchodnom dome. Po vydláždenom druhom poschodí s elektrotechnikou.

Stáli sme necelý meter od nášho vyhliadnutého favorita. Taký maličký čierny Panasonic... S vyleštenou, plazmovou obrazovkou.

Ruky vo vreckách kabáta. Tvoje v mojich a moje v Tvojich.

Mrzlo. A my sme len tak stáli pred výkladom s červenými, vyštípanými nosmi.

Bez čiapok, bez rukavíc. Bolo nám mrazivo horúco.

Zaborila som zasneženú tvár do pleca sivého flyšového kabáta. Hľadala som v ňom kúsok mäkkého tepla. Iného ako je to radiátorové. Bytové. Ty to teplo poznáš. Len Ty ho vieš napodobniť.

Objal si ma okolo pliec a pobozkal na čelo.

Na chvíľočku som ho našla. Ako zimná skrehnutá slnečnica.

„ Neboj, raz bude určite náš...“

Postavili by sme si ho doprostred prázdnej izby nášho čerstvo prenajatého bytu. A sadli by sme si na podlahu. Ešte bez koberca.

Čoskoro bude Mikuláš.

Na okno vyložíme každý svoju topánku. Ako keď sme boli deti, ktoré boli ochotné veriť  dospeláckym rozprávkam o dobráckom starčekovi s vrecom drobných darčekov.

Oprieme sa o pánty kuchynských dvier a vypnem svetlo. A tíško budeme pozerať, ako sneží. Tak úplne tichúčko.

To všetko môže byť naše. Len moje a Tvoje. Len náš svet.

Nič v nej nebude. V kuchyni. Nič. Ani linka. Len šporák, čo nám tu ostal po posledných nájomníkoch.

A predsa bude plná čokoládových bozkov. Dvojité telo lízanky. Roztápajúci sa cukor v spotených dlaniach. Zadýchané okná.

A...

Úsmev plyšového macka, ktorého som od Teba dostala kedysi dávno. Položila som si ho na miesto, kde raz bude stáť náš stôl. Tam, v kúte. A okolo neho bude taká tá rohová lavica s koženým poťahom. Presne taká, akú si videl pri svojej prvej návšteve môjho detstva.

Náš úplne prvý Mikuláš.

„ Vieš, aké som mu dala meno? Tomu mackovi...?“

 Ukazujem na šibalského plyšáka. Ležíme na chrbte a sledujeme pásy svetiel na strope. Asi zvonku. Nejaké reflektory náhodne prechádzajúcich áut. Možno zablúdili do našej uličky len náhodou.

„ Neviem... Aké?“

Klamár. Nikdy si nevedel dosť dobre klamať. Tak nádherne klamať.

Vieš to. Ja viem, že to vieš. Veď sa tak krásne usmievate. Obaja. Aj teraz.

Šteklíš ma. Už dávno si zistil, že som šteklivá a teraz to s prevahou využívaš.

Pokúšam sa Ti to vrátiť, no všadeprítomný smiech vyhráva. Nado mnou. Nad Tebou.

Len tak ležíme na nahej kuchynskej dlážke, umazaní od čokolády, ktorú sme si len pred chvíľočkou vymenili. A všetky priestory inak prázdneho bytu sú zrazu také plné niečoho ľudského. Krehkého a neopísateľného...

Ak by si chcel teraz odísť, aj tá ľahučká atmosféra okolo mňa by sa začala rozplývať. Vzal by si si ju so sebou.

A ja by som sa zadusila vo vákuu svojho vlastného prázdna.

Medvedík zastrčený vo vrecku. Tichý úsmev dvoch čiernych korálikov.

Už nikdy by som nebola tá výnimočná, šťastná žena, akú si spoznal kedysi dávno. Ktorú si spravil tou jedinečnou práve Ty.

Len Ty. Láska...

 

Škoda, že je to pripekné, aby sa to raz stalo aj pravdou. Veď som to len ja... 

A máme povolené žiť len v obmedzenom priestore, danom hranicami reality.