„ Si ešte tu..?“
Konáre nahých stromov tancujú vo vzdušnom víre za priehľadnou sklenou tabuľou okien. Sneží. Taká idylka vystrihnutá z niečieho vnútorného sveta.
Akoby už nikdy nemala prísť jar. Aj tak príde. Je príliš drzá na to, aby neroztopila ľadové putá zeme.
Ktovie, či sneží aj tam. V Anglicku.
Končí sa hodina matematiky. Posledné minúty tečú pomedzi precitlivelé brušká prstov. Tabuľa zapísaná hustým pásmom kriedových definícií.
Na chvíľu odtŕham zamyslený pohľad od rovnicami popísaných strán zošita a venujem svoje zamyslenie úzkym tieňom mrznúcich tiel briez.
Nikto nevie, čo ho čaká za pootvorenými dverami. A možno práve to je hlavný dôvod akejsi zvláštnej radosti. A dychtivého očakávania. Na niečo, čo..
„ Poď ku mne bližšie..“
Pod lustrom vetra sa pohojdáva pavučina krehkej duše zožltnutého lístia. Ešte z minuloročnej jesene.
Zabúdam vnímať prítomnosť. Len sa raz a s Tebou ponoriť do jaskýň oblačného vesmíru mimo reality..
Je pekné uniknúť raz za čas tak ďaleko, kde smú iba ľudské myšlienky. Za hranice krajín, ktoré sme si vybudovali v sebe a len pre seba. Navzájom.
Už pridlho som otrokom tých štyroch nazeleno natretých školských stien, no už to dlho nepotrvá.
A budem konečne.. Slobodná?
Ako tie snehové vločky lipnúce k natočeným mihalniciam trávy.
Stránky kalendára odpočítavajúce míňajúce sa noci, kým pôjdem za Tebou.
Je to také jednoduché.
Len odlepiť bosé chodidlá od zemského povrchu a vzniesť sa do výšok 10 000 metrov nad morom. Zamknúť hĺbky, v ktorých snívajú koraly stovky bezvýrazných rokov.. Rokov bez Teba..
A prekročiť prah starého života.
Komentáre
:-)
jaaaj
jeejky..
haf