„ Stoj!“
Rozbehol sa za ňou. Ďalší príval dažďa.
Za ňou. Len za ňou. Za ňou v čiernej kapucni. Za jej nádhernou postavou so zmoknutými mihalnicami.
Tak často videl, ako mu prší pod dlaňami. A vždy, vždy len kvôli nemu.
„ Stoj! Prosím ťa, neopúšťaj ma! Vráť sa naspať! Ku mne...“
Jej tieň sa pomaly rozplýval vo vlhku daždivých ulíc.
Akoby ho nepočula. Letela ďalej. Preč.
„ Už budem dobrý! Naozaj dobrý! Ver mi! Ja... Ja sa polepším..!“
Rak spiatočník.
Nikdy nebola hmatateľná, no tentoraz sa vzdialila až priďaleko a on na takú diaľku nebol pripravený.
„ Zastavte ju niekto!“
Už bol zadýchaný od rýchleho behu za siluetou, ktorú, ako si konečne uvedomil –
nanešťastie, až pred pár sekundami – miloval.
Ona bola jeho samotou a bolesťou a teplom a...
„ Prosím, zastavte ju! Prosííím...“
Nikto si ho nevšímal. A dokonca ani ona.
Zaklopala na okno akéhosi taxíka a skôr ako stihol inštiktívne objať opar vône, čo tak intímne poznal a ostal po nej visieť nad asfaltkou, zmizla v daždi.
Zopár ľudí ho odsotilo z chodníka a prúdilo ďalej ako zástupy mravcov v obrovitánskom mravenisku mesta. Zhypnotizovaní.
Zopár ho asi ani nepočulo. Nevnímalo, čo hovorí. Ostatní ignorovali ozvenu jeho zlomeného, zachrípnutého hlasu. Nikdy nebol sám sebe tak cudzí. Nie tak, ako teraz. Bez nej.
Všetko prestalo chutiť, voňať a stratilo farbu. Starý, spraný, už nenositeľný sveter, vyradený na práce do záhrady.
Nad jeho dušou sa rozplýval oblak bezfarebnej búrky.
Taký spotený, zúfalý blázon vystrihnutý zo šedivých nočných mor.
A možno si nikto neuvedomil, že práve teraz, v tomto momente stratil jeden človek lásku.
Komentáre
laska
...