Vypínam televízor. Len tak akože.
Ktosi opäť nezaplatil elektrinu.
Asi ten vyšinutý starček z 10. poschodia
v osemposchodovom baráku.
Admirál Čas v roku 1946 sedí na balkóne
a rozpráva sa so svojim neexistujúcim psom.
Všetko je v poriadku, iba čísla nesedia.
A ani doba – paradox.
Nič nefunguje. Aj digitálky zhasli.
Prítomnosť tiká odzadu sedemmíľovými krokmi.
Vypínam televízor vo svojej hlave. Už naozaj.
A predsa je všetko na niečo dobré.
Treba ďakovať za okolnosti,
ktoré dokážu vykoľajiť
kolotoč flegmatického prežívania.
Komentáre