Ešte dlho hľadel na sklenú hladinu. Odrazu príliš pokojnú. Príliš hladkú.
Mo, Gi, jeho synček, Mo.. Raag..
Zmätok, totálny chaos kdesi v jeho hlave.
Nie, to nie je, nemôže by pravda. Určite, veď..
Hľadal odpoveď na toľko otázok, ktoré sa v tomto jedinom okamihu vynorili a zase natrvalo potopili do morských prúdov. Prúdov lakomých na slová.
Rozbehol sa ku skalám.
VI.
Začína snehová búrka.
Severský vietor čoraz viac naberá na sile a zabodáva sa svojimi hryzákmi do starcovho chrbta. Neľútostne hádže ťažké snehové vločky do dvoch sklonených tvárí. Ako britvy oproti neprekonateľnému múru.
Gi zviera pod bruchom malý zababušený uzlíček. Trošku sa mrví, Gi sotva lapá po dychu. Drží ho? Každú chvíľu znovu a znovu kontroluje, či ho neklamú krídla. Má ho. Cíti ho.
Pingu clivo piští, bojuje so zapotenou hrubou tkaninou, ktorá mu bráni vidieť celé to otrasné divadlo.
A jeho nevlastný starý otec uteká. Uteká za obidvoch.
Nevie kde, na ktorom mieste budú v bezpečí, kde je cieľ ich namáhavej cesty. Už nevládze.
Snaží sa zrýchliť, no vzápätí sa s ním točí ľadovec, spenený príliv, celý svet..
Kolónia už nie je útočiskom..
„ Gi, utekaj!“
„ Mo..! Móóó! Nerob to, prosím! Zabijú ťa..“
„ Nemáme čas.. Nemáme čas, tak bež! Rýchlo!“
„ Ja ti to nedovolím!“
„ Gi, to nie je prosba, ale rozkaz! Zachráň najdrahšie, čo mám! Už aj!“
Vtedy prvýkrát vo svojom živote váhal. A poslúchol.
„ Tak zmiznite už odtiaľto, sakra!“
Už nevidel, ako pomaly padá. Ako do nej vrážajú operené vzdušné smršte.
Padala tak.. Úplne tichúčko, ako keď zaryješ končeky prstov medzi kryštáliky zamrznutej vody a z celej sily sa snažíš vnímať ich chlad.
Blížiaci sa koniec má vždy príchuť podobného chladu. A vlhka.
Všetko cítila. Až príliš. Bodavé bolesti, na počudovanie, celkom znesiteľné.
Hladní nepoznajú trpezlivosť, ani hranice. Na jej drobné, útle telo dopadlo pár lepkavých čajích pierok.
Privrela oči. Šach mat. Táto hra sa o chvíľočku skončí.
Gi je už určite niekde pri útese. Skaly sú záchrana.
Pred očami sa jej rozprestrela červená hmla a postupne ňou začal presiakať.. Pokoj..
„ Kde si, Tin..? Kde si, keď ťa tak veľmi potrebujem?“
VII.
„ Som tu, vločka, som tu.. Pri tebe, vločka..“
Zadychčaný sa skĺzol popri krvavých stopách, vyrytých v pribúdajúcom snehu.
Počasie odplašilo aj útočníkov, ktorí odleteli s povestným vrešťaním späť do svojich úkrytov. Nechali ju tam ležať napospas prepuknutej búrke.
„ Čo ti to urobili.. ?! Mo.. Prosím ťa, Mo, nie..!“
Pritisol si jej tvár k horúcej hrudi. Zúfalo vzlykal.
„ Mo!“
„ Tin..“
Od vnútornej horúčky sa jej trošku triasol hlas. Zanikal v nenávratne, keď sa snažila hovoriť.
„ Mo, toto mi nerob.. Prosím ťa, prosím.. Nesmieš ma takto opustiť. Potrebujem ťa. A ja.. Vieš, čo som bez teba? Bez teba som nič, Mo.. Nula.. Narodil som sa, aby som ťa miloval, dofrasa!“
Vzal jej krídlo do svojho. Strácalo duchaprítomnosť. Hmatateľne slablo.
Sneh rezal obrysy tvárí..
„ Prepáč mi, vločka.. Keby som to vedel, ja.. Ja by som nikdy neodišiel. Nenechal by som ťa tu samú s malým. Teraz som tu mal ležať ja namiesto teba!“
„ Náš synček je v bezpečí, nemusíš sa oňho báť.. Postaraj sa oňho za nás oboch. Dôverujem ti..“
„ Nie.. Niééééééééééééé!!!“
Jeho hlava klesla na jej doráňanú hruď. Počul tíchnuci tlkot srdca. Ktosi uväznil jej tep do skleného zvona a vypol všetky zvuky..
Ostal tam. Sám so sebou samým. Na kolenách oproti celému svetu, ktorý predstavuje tento ľad. Hnusný ľad a vrstvy, vrstvy výčitiek svedomia.
Už nič nebolo dôležité. Vydýchla mu v náručí počas jednej z tých divokých snehových búrok.
„ Niéééééééééééé, Móóó! To nie je pravda..!“
VIII.
„ Vidíš, vločka? Raz bude za Mesačnou skalou, tam pri tých ľadovcoch.. Vidíš? Raz si tam postavíme svoje kráľovstvo..“
„ To myslíš.. Akože naše?“
„ Naše, vločka, len naše. Moje a tvoje..“
Tin vyčerpaný kráča.. Keď každá myšlienka bolí, je ťažké ísť. A ešte ťažšie sa zastaviť..
Trvalo mu hodiny, kým ju doniesol na pobrežie. Prežila len hŕstka z kolónie. Takmer vyvolení..
No on závidel tým vyhasnutým ako oči jeho Mo.
„ Naozaj?“
„ To ti sľubujem, vločka. Už čoskoro. Skôr ako sa polárne slnko vykotúľa nad mliečny obzor.“
Slnečný kotúč už dávno býva v priepastiach rozliateho oparu a jeho Mo neožíva a neožíva..
Vojde po pás do morského prílivu. Búrka prešla rýchlo, zanechala po sebe len skvapalnené ticho..
„ Raag..“
Hlas sa mu láme vo vlastnej ozvene. V odpovediach vŕzgajúceho snehu.
„ Vezmi si radšej môj život..“
Nič. Nič s veľkým N.
Víla hanblivo vynorila hlavu, ale hneď aj plesla rybím chvostom a opäť zmizla vo svojej podmorskej ríši.
„ Nechcem byť bez nej..“
Zdvihol jej nehybné telo nad rozhojdané kučeravé vlny tyrkysu.
„ Tak si ma už vezmi, počuješ?! Ukáž mi cestu, ktorou odišla moja.. Moja..“
„ Nemôžem, Tin. Je mi to veľmi ľúto, ale nemôžem.. Je priďaleko.“
„ Ty si bohyňa života! Modlil som sa k tebe a ty si ju nechala umrieť..“
„ Neumrela. Len jej spánok leží v hĺbkach Koralovej priepasti. Na miestach, kde sasanky odchádzajú na koniec svojej púte.“
Zrazu bola blízko pri ňom a natiahla k nemu dlhé kostnaté prsty, spojené plávacími blanami.
„ Jej duša čaká na svoje telo. Buď rozumný.. Dovoľ mi ju odniesť.“
Nechcel sa jej vzdať. Naozaj nechcel..
IX.
„ A potom si už nikdy viac mamku nevidel?“
Malý tučniačik ešte stále nespí. Tin sa odmlčí a hľadí do nenásytného pažeráka polárnej noci.
V presýpacích hodinách prílivov a odlivov už pretieklo hrdlom sklenenej nádoby priveľa zrniečok piesku.
„ Nie, synček, už nikdy.“
Pingu skúma otcovu tvár. Chcel by sa ho ešte čosi spýtať, ale nevie čo..
„ Ale neodišla úplne. Pozri.. Vidíš tie hviezdy? Usmieva sa na nás obidvoch z tej najžiarivejšej. To je polárka.. Vždy sa jej páčila najviac zo všetkých.“
„ Teraz tam býva?“
„ Možno..“
Usmeje sa a pohladí syna po zamatových pierkach na hlave.
„ Ani som jej nestihol povedať, ako veľmi nám chýba.. A tak to hovorím tým hviezdičkám..“
„ A mamina to všetko počuje..“
Dva drobné tiene otca aj syna sa pomaličky a zarazene otáčajú smerom k zdroju intímne známeho hlasu..
Prepáčte, že meškám, chlapci, ale nebolo možné vrátiť sa skôr..“
V postave žiariacej ako slonovinová kosť spoznáva Tin.. Nie to nemôže byť.. A predsa je to ona..
Halucinácia? Príliš krásna realita?
Stále stojí za ním a radostne roztiahne krídla na toľko očakávané privítanie.
Matka jeho synčeka. Milovaná a už takmer stratená..
Rozbehne sa k nej, ako vtedy.. Naposledy.
A znovu pocíti dotyk jej teplého bruška. Trochu mokrého hladkého peria.
Už niet pochýb.. Koraly sa zľutovali nad jeho pálčivým smútkom a vrátili mu jeho usmievavú Mo.
„ Pingu, objím svoju mamku. Vrátila sa.. Navždy..“
Komentáre
kva