Sedela vo vani, po krk zahalená len v zmesi peny a mentolu.
Trochu zmätená z toho, čo sa vlastne stalo pred niekoľkými hodinami.
Stále sa triasla na celom tele.
Červená krvná podliatina pod okom. Čoskoro sa sfarbí dofialova a ešte viac napuchne.
Poznala tento scenár. Už naspamäť.
Škaredo rozrazené ústa. Pár škrabancov v hlbokom výstrihu trička s roztrhnutým rukávom. Na tvári rozmazané stopy po lacnom fialovo – hnedom rúži, typických pre čínske butiky.
Tieň umelého osvetlenia kúpeľne skvejúcich sa na prsiach.
Nepoznávala ho. Ani seba.
„ Ty si ženská?!“
Ešte stále ho počula. Kopance do starého matraca, keď znechutene hodil na podlahu pokrčenú zakrvavenú plachtu.
„ Špina!“
Zaryla si nechty hlbšie do mokrých červeno – čiernych vlasov.
„ Prestaň... Prestaň!“
Bol preč...
No ona stále cítila, ako jej pod nos strká úzky pás tangáčov. Ako vtedy.
„ Zaplatil som dvojnásobok!“
„ Už si dostal, čo si chcel!“
„ Takto sa správaš ku stálym zákazníkom?!“
A potom ten odporný samoľúby úškrn.
„ Zaplatil som za celú noc, zlatko...“
Odporne nasladlý hlas tesne pri uchu. Pach cigariet. Prišlapnuté černejúce telá špakov.
„ Nerob mi tu hajzel!“
Šepkala.
„ A zmizni... Zmizni... Vypadni!“
Ďalšia facka. Smiech.
A potom na ňu spadol.
„ Si krásna baba, Nu...“
Tlmené vzdychy.
Zaborila upršanú tvár do vankúša.
„ Sviňa!“
Len pokrčené bankovky ticho dopadali na obnaženú podlahu. Na zdrapy zavinovacej minisukne.
Pot. Plné dlane potu. A tie hnusné, špinavé prachy.
Surové kliešte bielych ramien.
„ Nechcem ich... Nechcem... Vezmi si všetky a nedotýkaj sa ma...“
„ Rýchlejšie, rýchlejšie...“
Nenávidela sa. Rovnako ako tie noci. Dopredu zaplatené.
A neexistujúci hojivý pokoj tmavých dier sídliska.
Kosák tichého bezmenného svedka s neprítomnou tvárou mesiaca. Čierna pohodená podprsenka noci a volanie červených svetiel pouličných lámp...
A zrazu koniec. Cvaknutie zipsu.
Len tak si zapol nohavice a bez slova vyšiel na chodbu bytu.
Bytu so zelenkavou plesňou na stenách. So zatekajúcim záchodom. Už týždeň odpojený od elektriny.
Vlhko. Chlad. Ticho.
Skľučujúce, zúfalé ticho po búrke.
Zakrvavený pár štíhlych nôh na zemi... Takmer bezvedomie...
Túžila byť v bezvedomí. Necítiť... Nič.
Zase dostal, čo chcel. Nepýtal sa – jednoducho si ju len vzal. Tak ako vždy.
„ Skap v base... Preklínam ťa...“
Už neplakala.
Ak vtedy vstala z tej zeme, vstala len preto, aby sa presvedčila prázdnosťou obsahu fľašu od Nicolaus vodky.
Posledné kvapky páliace v rozhryzených kútikoch jej pier. Smäd.
Neovládateľný smäd po zabudnutí.
Taká malá idylka štyroch stien toalety v znamení sieťovaných podväzkov...
Tupá žiletka na keramickom dne dopadajúceho prúdu horúcej vody.
Len jeden ťah... A mohol byť koniec. Fine. The End.
Končekmi prstov nahmatala jej čepeľ a...
Cez otvorené dvere kúpeľne nej doľahol zvukový signál. Pípnutie kdesi na podlahe strateného mobilu.
„ Nie... Už nechcem... Nechcem!“
Triasli sa jej dlane, zmáčané horúcou vodou.
„ Teraz... A konečne mi bude dobre...“
Smska. A aparát prístroja neutíchal.
Najprv len zavibroval. Len raz. Dvakrát. Trikrát...
Naliehal. Čoraz viac sa dožadoval pozornosti.
„ Daj mi pokoj!“
Ďalšie pípnutie.
„ Ja už nechcem...“
Nevnímala.
„ Už nie! Nebudem robiť šľapku, rozumieš?! Už nikdy!“
Vibrácie. Ozývali sa takmer každú sekundu.
„ Ja tu končím!“
Ponorila pohľad do vody. A vtedy si uvedomila, že vaňa je plná krvavej vody a...
Hľadala žiletku. Nebola tam. Zrazu ju nemala, hoci pred chvíľou by prisahala, že ju držala v strachom rozochvených rukách.
Už cítila ostrie blížiaceho sa záveru. Dych ťažkého parfumu dievčat odchádzajúcich z rohu ulice. Autá. Veľa áut. Smog. Striedavé ostré svetelné efekty na tanečnom parkete.
Všetko sa premietalo ako film. A mizlo. Aj posledné auto už odišlo... Počula vžďalujúce sa kolesá neskorého taxíka.
„ Nesmieš... Nemôžeš robiť také veci.“
„ Ale ja musím... Musím...“
„ Nie... Si tu preto, aby si žila...“
„ Už nevládzem... Nemám dôvod...“
„ Máš... A ty to vieš.“
„ Nie...“
Klopnutie kovu o čosi ťažké...
Nedokázala to. A film ulíc v jej hlave bežal ďalej.
Už svitalo... Purpurová škvrna stygmy, nakreslenej vo vzduchu skorého rána. Ďalšieho.
Natiahla dlaň k mobilu, zabudnutého v útrobách dlážky.
No nebol to jej... Nevedela, ako ho má nazvať.
„ Čoskoro prídem...“
Namiesto telefónneho čísla len vlastnoručný podpis pripomínajúci sumerské klinové písmo: „ Mab.“
Pretrela si oči.
No na obrazovke už neblikali zlaté písmenká tých zvláštnych iniciálok. Ani maličká ikonka obálky prijatej SMS – správy.
Zmizla bez stopy – rovnako ako ten nekonečný pás filmového plátna v jej mozgu, ktorý sa zrazu pretrhol a ešte viac obnažil otvorené spojenie nechápania.
Unavene klesla na starý matrac, silne páchnuci rokmi prežratých vlhkosťou.
Takmer nevidela na ľavé oko. Opuchnutá tvár.
A v hlave milióny otázok.
Roztiahnutými prstami si prešla po schnúcich vlasoch a uhladila si ohnivočervené končeky na doráňaných útlych pleciach. Tak typicky ženských. Akoby to boli plecia dieťaťa.
Asi pretieklo veľa hodín, keď precitla z tvrdého spánku. Zo spánku ako bezodná a bezhraničná priamka rieky čiastočného bezvedomia.
Komentáre
pacilo sa mi to
Noó
zolovské témy...ináč fajn.
Konecne sloboda
petra
danone
laskonka