Uponáhľaná.
Musím si švihnúť, aby som stíhala kurz angličtiny o pol tretej.
Pozerám na hodinky. Sú sotva dve...
Vyučovanie predbežne ukončené.
„ Môžeš sa učiť koľko chceš, aj tak to nedokážeš...“
„ Musíš...“
„ Nemôžem...“
„ Keď poviem „ teraz“, môžete si otočiť zadania.“
„ Je pol dvanástej...“
„ VBÚ – peňažné dary prijaté do sociálneho fondu.“
„ No tak rozmýšľaj. Musíš. Teraz. Ty to vieš. Len rozmýšľaj. Nevzdávaj sa. Prosím.“
„ Index štruktúry skúma extenzívnu veličinu „Z1“, pričom intenzívna veličina „o“ ostáva na úrovni „ o0“. “
„ Len kľud. Pekne. Pomaly.“
„ Sakra, tak mysli!“
„ Dani, ako máš sedmičku?“
„ Dajte mi všetci pokoj!“
„ Nikdy z vás nebude ekonómka.“
„ Učím už 17 rokov, ale ešte nikdy nikto nenapísal písomku tak mizerne, ako vy.“
„ Je mi jedno, koľko vás prepadne.“
„ Aj mne. Aj mne. Aj mne...“
„ Nezmaturuješ.“
„ Tichooooo!“
Dneska ma takmer prešiel autobus.
Ponáhľala som sa. A skoro som to prehnala.
Veľmi zvláštny pocit.
Rozdiel len pár centimetrov. A možno zopár milimetrov. Neviem.
Dnes nie. Dnes nie. Dnes nie.
Prosím. Ja nechcem. Ešte mám svoj zmysel života.
Aj keď sa mi nič nedarí, ja viem, že ho stále mám. Nestrácam. Je tu.
Pískanie bŕzd. Žiaden náraz. Svetielka tlmene zhasli. Zapli.
Zavrela som oči.
Dnes bol prikrásny deň. Keby bolo takých dní viac. Keby sa nikdy nebol skončil...
Profesorka účtovníctva rozdáva papiere.
Ohryzené nechty. Ceruzky. Skľučujúci strach.
Šialený strach byť. Až do kosti.
Vyhráš, alebo prepadneš. Vyber si. Máš len jednu šancu.
Maximálne tri známky...
Hlavou mi vírilo množstvo nezodpovedaných otázok.
Určite vyzerá takto. Môj kúsok šťastia.
Jeho oči, až po okraj naplnené roztopenou čokoládou. Tie nádherné, neskutočné oči.
Som chorá. Áno, som chorá. Z neho. Z tých očí.
Chcem byť chorá...
„ ... A preto vám dávam ďalšiu pätorku, aby ste vedeli.“
Už čoskoro budeme spolu.
Objímeš ma a ja zrazu budem vedieť, že sa nemusím ničoho báť.
Už nie. Nikoho. Nikdy.
„Vezmi ma odtiaľto niekam ďaleko. Veľmi ťa prosím.“
Pohladkáš moje roztrasené nervy.
Veď.. Má ma rád takú, aká som. Známky sú preňho len čísla. Nepodstatné.
Odtlačky pier na skle odchádzajúcich autobusov. Nie...
V podstate som šťastný človek.
„ Vieš to? No vieš? Vidíš?"
„ Nemôžeš mať všetko. Tak sa už konečne vzchop."
Je mi tak čudne. Ale nie som prázdna. Tak...
„ Vráť sa domov, Dani...“
Komentáre
hmmm
to
ale aj tak
...
Clovek sa nad tym musi trochu dlhsie zamysliet, aby pochopil, co tym autor chcel povedat...
Ale je to dobre.
Paci sa mi to.
Len tak dalej.
@->--
tak
=)
lenkaaaaaaa
... taky sokujuci vir pocitov...
Ked mocni zneuzivaju svoje postavenie.
Ked milovani, od ktorych cely uboleny ocakava lasku a nehu, s nim hraju ladove hry.
Urcite sa to vsak zmeni.
Ved ludia, ktori dokazu vela lasky rozdat, zasluzia si aj vela lasky dostat.
waw