Je čas ísť.
Pred chvíľkou si si pobalil kufre.
Niekoľko čerstvo vyžehlených spomienok,
poskladaných na jeho dne.
Možno.
A možno nie.
Ešte si nezatvoril veko.
Až ráno...
Ani jeden z prítomných zmätených
netuší, či...
Ako to vlastne bolo?
Predtým.
Skôr ako si musel odísť.
Nikdy som si neželala viac,
aby si zmeškal svoj autobus,
ako vtedy...
Keď som si uvedomila,
že ráno tu už nebudeš.
Nerozlučiteľní kamaráti tu ostávajú navždy.
Tak prečo mi je smutno?
Tak mi už odpovedz...
A odlož batožinu.
Komentáre
tvoje diela
asi si skvely clovek!!!:))
Tereza