Z dymových tvárí stekajú kvapky vosku.
Pár slov. Len pár slov vytrhnutých z poézie od cudzích autorov.
Pár dotykov a pohľadov..
Zachytiť a vložiť do lampáša, aby žiarili, keď sa zotmie.
Žiarili dlhšie ako horiace plachty v ústave voskových figurín.
Krásni dvojníci ľudí neumierajú v požiaroch.
Prestanú existovať.
Ostane len neznáma energia v útočisku milencov plnom popola.
Komentáre
prosim prosim...
Ahojky :))
Keď z neznámych príčin horia priestory ústavu, kde stoja figuríny, asi si vieš predstaviť, ako sa tie figuríny pomaly roztápajú, ničia.
Aj keď ústav vyhorí do tla, nepodarí sa zničiť dušu tohto miesta, pretože tu sa ľudia zvykli každú noc milovať.
Toto miesto im poskytlo dokonalý úkryt. Aj keď je zničené, milujúce sa páry ho nedokážu opustiť a prichádzajú sem znova a znova. To je tá energia, o ktorej píšem v závere básne.
Pre figuríny je tento požiar vlastne akýmsi vykúpením. Zavri oči a predstav si to :
Celé roky sa nemôžeš pohnúť, si síce krásny a máš určitú hodnotu v očiach iných, ale na druhej strane vidíš ako sa ľudia pred Tvojím zrakom milujú a vieš, že to nikdy nemôžeš zažiť, lebo Ťa považujú za neživého. Ale ty žiješ, máš svoje potreby a túžby. A tiež by si chcel zažiť lásku. Lásku plnú dotykov a bozkov. Vášne. Milovania..
A tak len ticho, celý svoj život, závidíš ľuďom.
Hoci sa figuríny v ohni roztopia a zhoria, neznamená to pre nich smrť. Tie isté naoko neživé, ale nádherné umelecké diela sú odrazu slobodné, môžu vyjadrovať svoje city a hlavne - môžu sa konečne milovať ako ľudia, ktorých toľkokrát tajne sledovali.
Idea tejto básne, ak by som to mala stručne zhrnúť, je asi takáto:
"Nezáleží na tom, za čo Ťa považujú ostatní ľudia - to nemá pre Teba nijaký veľký význam. Dôležité sú len Tvoje túžby. Keď ich nenaplníš a nesplníš si svoje sny, budeš zatratený a po celý svoj život nešťastný a nespokojný, ani nemusiš chápať prečo - obrazne povedané, dopadneš ako ústav - zhoríš. No a čo, že Ťa považujú ostatní za tak trochu dokonalého, keď nebudeš schopný byť aj Ty šťastným.
Ak svoje túžby naplníš, nielenže prežiješ závideniahodný život, staneš sa nesmrteľným podobne ako figuríny."
Je to podľa mňa veľké posolstvo.
V tejto básni niet smútku ani najmenšej melanchólie. Práve naopak, snažila som sa, aby táto báseň bola zrkadlom naplnených túžob a šťastia - zaľúbené páry vyhorený ústav neopúšťajú a vracajú sa, aby si tu mohli stále znova a znova dokazovať svoju lásku a figuríny sa oslobodzujú od svojej pôvodnej podoby, ktorá ich tak dlho ťažila - roztopia sa a už nie sú považované za niečo mŕtve a stále. Považované za kusy vosku.
Proste figuríny prestanú existovať, ale neumierajú. Zhoria preto, aby sa mohli aj oni milovať.
Želám pekný deň:))
Skutocne podrobny popis :)
danone
...a vela stastia...
Sun..
Možno už nepíšem ako kedysi. A možno už ani tie slová nemajú takú príchuť ako v minulosti. Stratila som niečo, čo ma nútilo písať tak, ako si na to bola zvyknutá.
Môžem ti len sľúbiť, že sa pokúsim o to, aby sa tá stará danone zase vrátila..