Pubs

Bolo možno pol jedenástej večer.

Svetlá na chodbe jedno za druhým tlmene zhasínali.

Na štvorke už všetci spali. Len staršia pani, ktorú priviezli dnes poobede, sťažka dýchala. Sem – tam vrzli hrdzavé pružiny prestarnutých lôžok, alebo niekto zakašľal.

Žmúrila som, hoci som nemusela. Všade už bola tma, len za zamrežovanými oknami blikali sirény sanitiek.

Na Áre sa smena nikdy nezastaví. Ani v noci.

Pokým na iných oddeleniach bdejú nad pacientmi len sestričky, ktoré v tomto čase nastupujú na nočnú, tam – na prvom poschodí – práve niekto bojuje aspoň o nádej vo svoju budúcu existenciu.

Počula som, ako na spodných chodbách šuchotajú plášte lekárov. Vrzgot koliesok nosidiel, keď letia po holej podlahe. Rýchlejšie, rýchlejšie!

Keď tu človek trčí už tretí týždeň, pripadajú mu tie, inak dosť stresujúce zvuky, úplne samozrejmé. A keď máte trinásť a chodíte sem ako na hodiny klavíra, stanú sa pre vás malou nočnou piesňou kovu skalpelov. Mikrohymnou nemocnice.

Naučíte sa zbožňovať moľmi  prežraté matrace, zaprášené nevkusné závesy, aj zelené kachličky nahej podlahy.

Pozrela som do kúta.

Aj Kristínka už tvrdo spala.

Ležala na boku svojho lôžka, akoby mala každú chvíľočku spadnúť. Nebolo jej vidno tvár, len chorobne biele líca, planúce horúčkou svietili v mdlom mesačnom svetle. Obrys spusteného oceľového viečka, strácajúci sa pod záplavou ryšavých vlasov dodával jej spánku zvláštnu vážnosť. Tak jej...

Nemohla som spať. V izbe bolo príšerne horúco, no už dávno som vzdala myšlienku otvoriť zaseknuté okno.

Tak som len ležala.

A premýšľala.

Už za pár dní ma možno prepustia. Opäť.

Pôjdem domov...

Evokovala som v sebe spomienky na svoju rodičov a mladšiu sestru, mäkkú postieľku, izbičku.

Áno, už to dlho nepotrvá a prídu po mňa naši. Vezmú mi batožinu, podpíšu papier a môžem odtiaľto konečne vypadnúť.

A potom môj pohľad opäť skĺzol na ňu. Na Kris.

Aj ju prepustia.

Hneď, ako jej klesnú vysoké teploty a prestane tak hrozne kašľať.

Naozaj som sa zo všetkých síl snažila sebecky tešiť, no čosi vo mne tento môj zámer nedokázalo prijať.

Nie, naozaj som nemohla.

Uvedomovala som si, že ju možno o niekoľko dní odvedú z tejto izby. A ja sa budem musieť prizerať, ako ju zatvoria medzi štyri steny tehlovočerveného baraku. Zašiť, zašiť, zašiť.

Pred  šumom ulíc. Pred ľuďmi. Izolovať ju od, už aj tak dosť ohraničeného sveta. Obmedziť jej slobodu tak, ako keď sa holubom strihajú krídla.

Bolo mi z toho zle. Nanič.

Nerozumie mrežiam. A oni z nej spravia ľudskú atrakciu pre občasných návštevníkov, ktorí nemôžu mať vlastné deti. Alebo nechcú.

Možno ju strčia do nejakej cudzej rodiny.

Ale musia... Musia ju vytrhnúť z tohto prostredia.

Nemá kam ísť.

Snobi v špinavých kanceláriách. Úrady, úrady, úrady.

Raz som si nechtiac vypočula rozhovor, keď si po ňu zase prišli.

O jej matke.

Nechcela ju.

Ešte predtým ako doktor určil diagnózu. Dobrovoľne ju sem doviedla. Len tak. Za rúčku. Akoby nič.

Držala kufrík. Taký malý. Detský. S pyžamkom. A plyšovým medvedíkom, s ktorým spávala.

Vtlačila jej na líčko posledný bozk, so slovami, že sa čoskoro vráti.

No nevrátila sa.

Nechala ju stáť vo vestibule. Úplne samú.

Sadla si na podlahu a pozerala. Ako odchádza. Mama. A nechápala.

Čakala na ňu. Každý večer ubezpečovala seba aj mňa, že po ňu príde a vezme ju domov.

Nemajú tu radi sociálku. Slová, slová, slová. Bezcenné diplomy. Komplexy.

Zaborila som tvár do vankúša.

Stále sa usmievala. Chrapľavo kašľala a usmievala sa. Bledá ako nemocničné nadrána.

Nemala ani deväť. A ruky dopichané od ihiel infúzie.

Obdivovala som ju.

Neplakala. Nikdy. Deti z decáku to nevedia.

Vysmievala sa zo svojich problémov, zo seba, z ľútosti iných, z ľudí. Nie, nestála o ničí súcit.

Nežobrala o pochopenie. Len – sa bolestne smiala.

A ja som si ju pritisla k sebe a jediné a stále mohla povedať len to isté: „ Neboj, to bude zase dobre.“

Ako veľmi som neznášala tie slová. Každú slabiku.

Opäť len sprosté frázy. Lži. Prázdne.

A ona to brala.

Obe sme to priveľmi dobre vedeli.

Rana z milosti. Nechcená a zároveň prijímaná.

A nad všetkými nejestvujúcimi slzami svietil jej úsmev...

Zobudila som sa až nadránom.

Stála na balkóne. Úsvit sa predieral pomedzi úzke telá mreží a v pásoch dopadal na zem.

Nemohla som tvrdiť, že by bola pekná.

Mala bledú pokožku aj obočie. Ryšavé vlasy. Malinká. Oči neurčitej farby. Asi sivé, alebo tak.

A predsa bola nádherná.

Nie, naozaj nebola modelka. Bola krásna inak. Iným spôsobom. Svojim vlastným.

Nevedela o mne. Inak by predstierala, že sa ešte nezobudila.

Rozprávala sa s Ním. Placho, ale dôverne. Ako so starým priateľom. Nikdy som Kristínku nepočula takto rozprávať. Tak zvláštne..

S Ránom.

„ Kris?“

            Nereagovala.

            „ Som pripravená.“

Chvíľkové bezvetrie marcovej jari preťal prievan.

Cítila som jeho silu. A svetlo. Veľmi prenikavé slnečné svetlo.

Žasla som..

Roztvorila dlane. Žiarili silnejšie ako to ranné slnko. Jej vlasy viali vo vetre. Celá bola akási priesvitná. Ako zo skla. Sklenená fľaša naplnená červenkastým svitaním.

Asi bola veľmi odhodlaná. Vykročila.

Kotúč vzdušného víru sa okolo nej rýchlo uzatváral.

Zatvorila oči.

A ich duše zrástli v jednu.

Dve nehmotné dimenzie skvapalneli a dopadli na trávnik ako rosa.

Opustili svoje fyzické schránky. Neexistovala hmota. Už nie. Iba jej podstata. Princíp. Základná štruktúra.

Počula som len tlmené hlasy.

„Dusí sa! Odsávačku, rýchlo!“

„ Nie, ja sa ešte nechcem vrátiť! Kristína! Odchádza!“

Hlas dutý, ako z nočnej mory.

„ Musím.. Zachrániť!“

„ Urobíme tracheotómiu! Skalpel!“

„ Nechajte ma, prosím... Zachráňte ju! Ju!“

Cítila som, ako mi silná ruka rozrezáva hrdlo.

A ona tam stála. A kývala mi.

Videla som Kristínkino telo. Ako ho postavy v bielych plášťoch oživujú. Ako trhavo nadskakuje, keď sa ho jemne dotkne hladká plocha elektrošokov.

„ Odchádza nám!“

Obrátila sa naspäť k pootvorenému oknu.

Vstala som z vlastného tela. Videla som, ako bojujú... O mňa... O ňu...

Chcela som ju zadržať, chytiť... No odpoveďou mi bol len odpor pustého vzduchu.

Nechcela som ju nechať odísť. Mala som sa na ňu vrhnúť a zabrániť tomu šialenstvu. Zakričať, aby to nerobila.

Nedokázala som to.

Zrazu som vedela, že sa o ňu nemusím báť.

Veď...  Čo je strach? Obava z nepoznaného? Z budúcnosti? Z večnosti??

Zistila som to tak náhle, až mi to vyrazilo dych. Absolútne jednoduché.

            Nebol to pád.

            Vôbec sa nedotkla zeme. Vznášala sa?

Nemám šajnu. Všetko do seba zapadlo ako skladačka. A jej posledným elementom bola Ona.

Ľahšia ako molekuly kyslíka. Bez akejkoľvek záťaže.

Reinkarnácia??? Nie. Premena hmôt.

Závidela som jej.

Neviem, prečo. Možno som pochopila všetko a zároveň nič.

Nič s veľkým N. Až príliš relatívny pojem. Príliš.

Kašľala na pravidlá. Zákazy. Všetky. To som ja nikdy nedokázala.

Vždy som verila, že má krídla. Žila vo svojom svete. Tak veľmi vzdialenom od toho nášho. To čo my nazývame pravou realitou.

Nikto na ňu nemal dosah. Ani ja. Nikto nedokázal lietať. Len ona. Kris.

Komunikovali. Stále.

Niekedy by človek nemal logicky uvažovať. Racionálne hľadať falošné príčiny.

Vypnúť.

Možno... Možno by bolo takto všetko ľahšie.

Vyhrala. Jej miesto bolo inde.

Presklené dvere sa bez vrznutia otvorili.

Sestrička v modrej rovnošate mi bez slova ukazuje sotva päťročného chlapčeka. Už pred mesiacom si poňho mali prísť jeho rodičia. No podobne ako kedysi Kristínkini... Naňho zabudli.

Je jej do plaču. Chápem ju. Nezvyknutá v tejto našej hnusnej brandži. Ani ja nie som ukecaný človek. Občas.

Nie, naozaj tu nemajú radi sociálku.

Ani ja nemám rada túto prácu. Nenávidím ju viac ako seba.

Odnaučila ma cítiť to ľudské v nás.

Ale príkazy zhora sú príkazy.

A človek potrebuje žiť. Pracovať...