Kamene necítia, nevedia nič o smútku a bolesti. Ostanú ochudobnené o niekoľko rozprávok o nevypovedaných slovách, o plači a ľudskej duši. O útržok rozprávok, ktoré im nechýbajú.
Nepoznajú naozajstné milovanie plné dotykov, a preto len flegmaticky prežívajú. Prežívajú zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, z minúty na minútu. Celé desaťročia, celé stáročia.
Večné, metamorfujúce sa a nesmrteľné. Pretrvávajúce, choré a inšpirujúce.
Obyčajné kamene.
Nemajú žiadne spomienky na minulosť, pretože im ju ktosi odoprel.
Rovnako ako im ukradol aj ich prítomnosť a budúcnosť. Svetlo a tmu. Deň a noc..
Možno ten istý apatický čarodejník z ktorejsi vymyslenej krajiny, ktorý skonštruoval citlivé ľudské srdce a vdýchol doň energiu. Aby mohlo žiť a..
Znášať ďalšie utrpenie, ktoré svet nikomu neodoprie.
Iba im.. V ich nepoddajnej škrupine, hlboko pod hranicami dokonalého obranného systému. Nikoho si nepripustia k telu. Nikoho..
Ani introvertného mága z Krajiny priepastí, kde rastú čierno – biele kvety.
A ja stále sedím na gauči, dlaňami hladím kúsok mesačného kameňa, na ktorý dopadajú suché slzy a ja.. Ja im tak strašne a hlúpo závidím, že nepoznajú nostalgiu..
Veď ja už ani nedokážem plakať.. Už nie.. Odpusť mi.
Ja viem, že smútok nie je najhorší. Najhoršia je prázdnota, ktorá sa odráža v ich slepých očiach. V mŕtvych očiach zožltnutého kremeňa na púšti.
Ja viem, že práve ona je cestou do zatratenia. Cestou do skutočného pekla a konečnou zastávkou trvalého šialenstva.. Ale.. Je úplne bezbolestná. Aspoň na chvíľku.
A aj ja som len človek. Je teda hriech žiadať o úľavu? Tak kto mi odpovie? Kto..?
Nechcem zabudnúť a prestať všade vidieť ľudí s jeho tvárou. Vôbec nie. Žiadam len o čiastočné zabudnutie. Utišujúce a bez vedľajších účinkov. Presne tak ako zabúdajú útesy skál.
Komentáre
danone...