Pubs

 

„ Kto ti to urobil? Povedz mi... Prosím... Kto?“

Ležala na hranici reality, sna a krátkodobej kómy.

Pomaly zdvihla pohľad, no hneď sa strhla. Teraz sedela s prekríženými nohami tesne vedľa svojho... Nahého tela.

Videla tú meravú tvár. Akoby nedýchala.

Jemne pootvorené ústa. Rozšírené nosné dierky. Chorobne ružové líca teraz planúce vysokou horúčkou. Nízky strop čela miznúci pod záplavou vlnitých vlasov. Vyhasnutá sopka kedysi búrlivej existencie. No magma chýbala.

Natiahla pred seba dlane. Priehľadné ako mliečne sklo so zvláštnym nádychom telovej farby.

Pohýbala prstami. Dlhé, načerveno nalakované nechty na okamih rozstrihli švy vzduchu okolo seba.

Užasla.

Na posteli bez nôžok sedel naproti nej akýsi chalan.

Mladý, celkom sympatický chlapec v potrhaných krátkych džínsoch a športovom tričku. Ožarovaný len žiarivou tmou izbového polosúmraku. Kontrast tváre – hladkej tváre – bielej ako tenisky na jeho hrubých hojdajúcich sa nohách.

„ Som... Som mŕtva?“

Asi sa usmial.

A možno mal milý úsmev. Neopísateľný.

A neuveriteľné oči. Lesklé. Asi hnedé alebo tak.

Najhlbšie oči na svete, aké doteraz bola schopná priamo vnímať.

„ Čo myslíš, Nu?“

Jemne pritisla ukazovák ku krčnej tepne svojej fyzickej schránky. Dúfala, že...

Želala si naozajstný koniec symbolizujúci kult nepoznaného?

Dúfala. Zúfalo dúfala, že nezačuje bytie svojho srdca v hĺbkach nepreskúmanej hrude.

Jej ruka sa prepadávala molekulami kože. Až... Až na jej úplné... Bezdno?

Vnímala toľko čudných pocitov. Teplý chlad. Mrazivé dusno. Iskru života v mŕtvolnom spánku.

Cítila všetko, a predsa necítila nič. Absolútne – Nič.

Jej dlaň sa prepadla tou tepnou, ktorej sa ešte pred chvíľkou chcela dotknúť. Túžila. No nevedela ako.

Prsty postupne strácali cit a prešli ženským telom ľahkosťou ducha. Vybrala zo seba ruku.

Preglgla.

„ Som...?“

„ Nie. Keby si zomrela, prišiel by si po teba môj kolega z horného poschodia, vieš?“

Nereagovala. Vôbec.

„Čo... Čo?“

„ No vieš... Predvčerom ma povýšili na Oddelenie pre ochranu renumidov z iných svetov... Môj priateľ zo štvrtého poschodia má na starosti ich pokojný odchod na Druhý Breh. Chápeš... Aby ste sa nebáli odísť za hranice svojho vnútorného sveta...“

„ Ty... Ty si anjel strážny, či čo?“

„ Ak myslíš tých okrídlených somárov so zlatými svätožiarami nad hlavou, tak tí neexistujú.“

„ Tak kto, alebo čo, potom si?“

„ Nazvi ma, ako chceš. Som vrátnik tvojej duše. Liečiteľ. Strážca. Filozof tvojich myšlienok. Je to na tebe. Vy ľudia ste niekedy vážne nechápaví. Radšej veríte detským rozprávočkám o maličkých postavách v bielych nočných košeliach, namiesto toho, aby ste videli skutočnosť...“

„ A aká je skutočnosť?“

Zmĺkol.

„ To ti nemôžem povedať. Služobné tajomstvo... Ale raz, keď nadíde aj tvoj čas, všetko, čo ti je dané, pochopíš.“

„ Ako... Ako sa vlastne voláš?“

„ Mená nie sú v našom svete dôležité. Je to len bezpredmetné označenie osoby, ktorá má istú, ešte neobjavenú totožnosť. Až vtedy, keď nájdeš seba samú a budeš schopná ju pochopiť... Pochopiť svoje druhé ja, o ktorom ty pochybuješ... Až potom sa smieš nazývať tak, alebo onak.“

Zmätene hodila na matrac tisíc otázok v jednej jedinej. A... Nechápala. Len tušila.

Videl ten chaos v jej hlave.

„ Napríklad mňa všetci nazývajú Mab... Ale meno sa stane mojím až potom, keď nájdem Druhý Breh svojich schopností... Tretiu dimenziu... Nový paralelný svet totožný s vnútrom každého z nás...“

„ Ty...!“

Jej priesvitné, dekou zahalené druhé telo prudko vstalo.

„ To ty... Ty si mi napísal tú smsku!“

„ A vzal ti tú tupú žiletku...  Ešte by si sa porezala.“

Tvrdohlavo mlčala.

Áno, bol som to ja.“

„ Prečo? Povedz mi... Prečo si ma nenechal? Prečo strkáš nos do vecí, ktoré sa ťa netýkajú?!“

Stále sa usmieval.

„ Tak to sa teda poriadne mýliš, princezná. Dostal som ťa na starosť, takže, či sa ti to páči alebo nie... Budem tvoj opatrovateľ a budem ťa chrániť, aj keby si sa postavila na mihalnice.“

„ Nepotrebujem opatrovateľa a neznášam, keď so mnou niekto jedná ako s deckom.“

„ Tak sa tak prestaň správať...“

Civela naňho. Naštvaná.

„ Typický chlap... Čo vlastne o mne vieš?“

„ Nič...“

Otočil sa smerom k oknu a pár mdlých mesačných lúčov mu na chvíľku dopadlo na bujné tmavé vlasy.

„ Máš pravdu... Nič... Len to, že máš veľký problém...“

„ Vtedy.. v tej vani.. To ty si sa so mnou rozprával?“

„ Občas nie je na škodu veci, zameniť ľudský hlas s hlasom vlastného svedomia... Má to len jednu maličkú chybu krásy – musíš vedieť aj počúvať, nielen cítiť. Nadvláda náhleho prívalu prisilných emócií môže kedykoľvek zničiť tvoje krehké krídla. A bez krídel... Bez krídel je aj skúsený pilot stratený... A zatratený...“

Mlčala. Zaujato.

„ Oukej... Dosť bolo otázok...“

Naklonil sa nad jej spiace telo.

„ Kto ťa tak škaredo zmlátil?“

„ To nie je až tak dôležité...“

„ Dôležitosť určitých udalostí je veľmi relatívny pojem... Veľmi...“

Sklopila oči.

A on pochopil jej zahanbené mlčanie.

„ Je mi ľúto, že ti ublížil...“

Skúmal jej zbitú nahotu. A potom...

Potom roztiahol dlane. Mal iné dlane ako Nu. Také... Zvláštne nehmotné. No nepodobali sa na dlane ducha. Podávali presné svedectvo o jeho živom, aktívnom bytí.

„ Čo robíš?“

„ Pssst, teraz tíško...“

Priložením vystretého ukazováka k perám jej naznačil, aby nič nehovorila.

A ona stíchla.

Chvíľku prechádzal vystretými dlaňami tesne nad zapaľujúcimi sa a hnisajúcimi hlbokými ranami. Vôbec sa jej nedotkol. Ako by sa mal strach z dotyku s ničím, preňho doteraz nepoznaným.

A vtom sa to stalo.

Končeky chlapčenských štíhlych prstov zrazu... Zasvietili.

V rednúcom opare nočnej hmly. Silne žiariace body.

„ Čo robíš?“

Opakovala otázku, no nedostávala na ňu odpoveď.

A rany na prsiach a pleciach zrazu začali pekne zrastať. Akoby ich zašívala neviditeľná ruka skúseného chirurga.

Sledovala ho s otvorenými ústami a rozmýšľala o všetkom... O ničom... Asi v tom okamihu rozmýšľala, kde, medzi čím, existuje absolútno...

Prechádzal jej po tvári a boľavé oko začalo pomaly odpúchať, až opäť nadobudlo svoj pôvodný príťažlivý tvar.

Krv zo stále pootvorených pier prestávala tiecť a kútiky ich oblých výsekov sa hojili rýchlosťou svetla z jeho liečivých rúk.

Aj horúčka z jej tvrdo spiacej tváre pomaly opúšťala telo...

Bez jaziev...

Až kým tie svetielka z jeho prstov úplne nevymizli.

„ Na niektoré otázky neexistujú odpovede. A ak aj existujú, sú mimo ľudského chápania.“

Zdvihol hlavu a zapozeral sa do jej tváre. Sekundu by prisahala, že sa vpíjal do profilu jej matnejúceho tela.

„ Je čas sa vrátiť. Svitá...“

Pozrel von oknom.

„ Už je čas vrátiť sa naspäť... Do vašej reality, kde neexistujú žiadne paranormálne javy... A ani náhody. Všetko nevysvetliteľné jednoducho zaškatuľkujete a pochováte ako výmysel. Kto tak neurobí, navždy ostane pre ostatných buď klamárom, alebo cvokom...“

Naposledy venoval Nu ten zasnívaný úsmev. Akoby neprítomný.

„ Vráť sa naspäť, princezná... Aj zahojené telo bez duše nie je vždy živým telom...“

Krivky Mabovho tieňa sa pomaly vzďalovali. Akoby bolo celé jeho telo len kresbou a ktosi si ju zaumienil vygumuvať.

Svitalo.

A on sa postupne vyparoval ako ranná rosa, v kvapôčkach odpočívajúca na zrkadlovo hladkých plôškach maličkosti listov rastlín.

Taký malý dážď večných stromov.