„ Urobím ti kávu?“
Áno, máš na ňu chuť. Viem to.
Vidím ti to na očiach. Viem, že ju máš rád.
S cukrom a mliekom.
Postavím na ňu vodu a nasypem jej čierne zrnká na dno žltej šálky s bielymi bodkami.
Nescafé... Tvoja obľúbená.
A ešte horúcu ti ju na podnose odnesiem do postele.
Položím na nočný stolík.
Na chvíľu si k tebe sadnem, ešte mám trošku voľného času, kým začne svitať...
Tak rada sa prizerám tvojmu pokojnému spánku.
Ako sa krásne usmievaš. Tak typicky svojím spôsobom. Nikto ho nedokáže vernejšie skopírovať ako ty.
Chcem sa na teba dívať. Vydržala by som sa vpíjať do obrysov tvojej spiacej tváre celé hodiny...
Dni...
Roky...
Celý život...
Pred tým, ako sa stalo toľko vecí som ti chcela všetko povedať.
Povedať, ako mi na tebe veľmi záleží. Ako nemôžem bez teba dýchať.. Žiť..
Si a a navždy pre mňa ostaneš mojim všetkým.
Zbehlo sa to tak rýchlo...
A ja... Ja som bola tak blízko... Tak strašne blízko...
Odhodlala som sa... Konečne...
Delila nás od seba len tá stará rozbitá asfaltka.
Zakýval si mi. Ja som ti odkývala, posmelená tvojím gestom.
Natiahla som k tebe dlane a...
Škrípanie bŕzd. Trochu zvláštny chaos. Len jeden náraz...
Pamätám si, že tá zelená škodovka mala košickú ešpézetku.
Mal to byť náš deň... Len tvoj a môj...
A zrazu som ťa videla plakať. Prvýkrát v mojom... Živote???
Ako malé dieťa.
Objímala som ťa, ty si objímal mňa. A tvoj hmatateľný plač predsa neutíchal.
Utierala som ti slzy. Bozkávala na pery... To ťa vždy utíšilo...
Nechápala som to. Bol si zmätenejší ako ja, ako moje najodvážnejšie predstavy o nás dvoch. Nikdy som si tebou nebola istá.
Ilúzia je veľmi ľahko zameniteľná s realitou a ja som sa nechcela klamať. Aká som bola hlúpa...
„ Nie si rád, že som za tebou prišla? Veď... Vieš... Ja ťa milujem...“
A potom som sa otočila a pochopila. Všetko.
Pochopila som, tak ťažko pochopiteľné. Nemôžeš ma počuť.
Nikdy ti nebudem môcť povedať, čo som tak dlho pred tebou strážila. Ako najväčšie tajomstvo...
Stále sedím na matraci a rozmýšľam, čo sa ti asi sníva.
Je pol piatej ráno. Už začne svitať.
Musím ísť...
Ani netušíš ako strašne ma tie slová bolia.
Už musím ísť.
O hodinu sa zobudíš, tak ako každé iné ráno.
Vyleješ obsah šálky do výlevky. Možno sa pred odchodom do práce osprchuješ... A možno...
Možno ani nezistíš, že som tu bola.
Necítiš môj dotyk. Nevidíš ma.
A pritom – ja som neodišla. Hoci som mohla...
Nedokázala som ťa opustiť.
Keby si tak mohol odísť so mnou...
No ešte neprišiel tvoj čas. Ešte nie...
Musím byť veľmi trpezlivá...
Kvôli tebe, len kvôli tebe ostanem silná. Presne tak, ako si ma to vždy učil.
A dovtedy si ťa postrážim. Buď šťastný, môj drahý...
Som tu... Pre teba... Navždy...
Predposlednýkrát ti venujem bozk na čelo.
Túto noc opäť prídem a navarím ti kávu, ktorú si mal odo mňa tak rád...
Komentáre