Pubs

Po špičkách kráča

len so svojím tieňom

predurčene - bez seba.

Sám.

Obklopený ranami,

ktorých je svedkom,

a predsa ich nespôsobil.

A vysmieva sa tajne svetu,

ktorý tak strašne znenávidel

pre trpkú príchuť

krivých úsmevov

tisícich masiek

stále tej istej.

Jeho smiech je len

tragikomedickou fraškou,

ktorú si nikto nevšíma.

Zabudol, aký bol.

Teoreticky možné slzy

sa už dnes nenosia.

Vyradené ako staromódny kabát.

Nikto nepátra,

čo sa skrýva v duši

smutného cynika.