Pubs

Ležala na kraji postele s podoprenou hlavou..

Strapatá. Takmer nahá. Len v priesvitnej nočnej košeli.

A čakala.

Obaja čakali.

Načo???

Ktovie.. Sú veci, ktoré asi nikdy nebude možné priamo definovať.

Na nočnom stolíku tlmene chrapčalo staré tranzistorové rádio.

Čosi naliehavé hlásili. Nepočúvali. Nechceli.

„ Prosím, zachovajte pokoj a nevychádzajte na ulicu...“

Schúlila sa v jeho nežnom objatí.

„Bitte.. chrrrrrr.. Behaltet ihr Ruhe und.. chrrrr... chrr..“

Natiahol ruku. Odrazu všetko stíchlo. Vypol ho.

Privinul sa k nej. Na posteli.

Dlhé, ženské, tmavohnedé vlasy mäkko dopadali na sivé plachty, tak typicky voňajúce lacnou avivážou. Dve telá pod šuchotavou deravou obliečkou pokrúteného paplóna.

Janin pohľad prevŕtaval noc v priestore, ďaleko za oknami. Pohľad zo skla. Ako tie okenice. Tam, kde nepočuť nič.

Do základov jej abstraktnej podstaty. Zákony premeny.

Možno.. Možno vzdialený tlkot ľudského srdca, kdesi v hĺbke jeho pevnej hrude. Odozvy divoko prúdiacej krvi v dvoch krčných tepnách. A už nič. Nič viac.

Aj stlmený dych a vzdychy sú vlastne tichom. Iným. Vzrušujúcim tichom, úplne odlišným od tých nočných, ktoré tak intímne poznala. Nedá sa vnímať. Nahmatať.

Len tušiť. Objaviť v jadre mikrosvetov ľudských mikrokozmov.

Ticho je pre ľudí. Je silnejšie ako hluk teraz polomŕtvych ulíc. Bez ticha neexistuje naozajstné milovanie. A ani noc. Len v tichu sa zrodí strach zo zatratenia, z večnosti. Z budúcnosti.

Cez priehľadnú tabuľu nezatiahnutého okna mdlo presvitalo mesačné svetlo.

Snažili sa zachytiť zvláštny pokoj, ktorého zdrojom bol vysoký hrot bledého kotúča.

Spln. Žiarivý obraz vystrihnutý z opery. Scéna bez zvukov. Opony ešte nepadajú – začína jedno z posledných dejstiev.

Žiadna noc sa neopakuje dvakrát. Nie, neopakuje.

Pás svetla na zlomok sekundy ešte viac obnažil Janinu skvejúcu sa hruď s pahorkami bujného poprsia, čo sa rytmicky vzdúvali s každým jej nádychom.

Stále hladila Tiborovu hlavu. Odpočíval v bezpečí tých teplých pŕs.

Bol ako dieťa. Maličké, bezbranné bábätko, ktoré ešte nevie nič o okolitom svete, len..

Lipol na nej.  A ona to vedela. Vedela, že nezaspí.

Dlaňou jemne blúdila v tých hustých vlasoch.

Vnímala ho ináč. Vždy. Inak ako ostatní. Vnútorným uchom. U žien sa takýmto veciam hovorí šiesty zmysel. Slová sú v nočnom tichu zbytočnosťou.

„Vieš... Som šťastná, že si to práve ty, koho som si vzala.“

„ Áno?“

Janina drobná dlaň sa chvela radosťou v tej jeho.

Bozkal jej dekolt.

Uvedomovala si ho. Až príliš skutočného. Nádherného.

Hrubé linky jeho horúcich pier, zľahka sa dotýkajúcich nahej pokožky. Privreté oči.

„ Áno.“

Šepkala.

„ Keby som ťa nepoznala.. Chápeš ako nikdy...“

Nadvihol hlavu a ona zase na chvíľku uvidela ten jeho typický úsmev.

„ Bože.. Povedz, ako sa môže človek tak usmievať?“

„ Ako?“

„ Tak... Tak ako ty.“

„ Vidíš, možno nie som človek.“

„Viem. Vždy som vedela, že nie si obyčajný smrteľník.“

„ Nie?“

„ Nie... Si anjel.“

Bol pri nej tak blízko. Tak veľmi, veľmi blízko.

Pozeral sa na ňu ako kedysi. S rovnakou vášňou. Na jedinú ženu, ktorá preňho existovala práve a len teraz.

„ A môj... Môj...“

Objala ho okolo krku a so smiechom si pritlačila jeho pery na tie svoje.

Vychutnávala si okamihy, keď do nej padal. Splýval s ňou. Vnáral sa až na jej samotné dno.

„ Len môj...“

„ Si taká... Taká.. Nádherná...“

„ Už nerozprávaj.“

Prepadávali sa. Hlbšie. A ešte hlbšie. Do pokrčenej plachty. Do priepastí starého matraca.

Po chvíľke si uvedomovala, že jeho jazyk chutí inak. Inak ako zvyčajne. Cítila jeho nesmelosť.

Previnilo sklonil hlavu.

Bál sa aj dotknúť, aby jej neublížil. Nezlomil ju v čase, keď bola taká krehká, zraniteľná.

Ona bola silná. Áno, bola. Vnútorne. Ako aj teraz, keď na nič nechceli myslieť. Na minulosť. Na prítomnosť. Na budúcnosť. Na nič.

Existovali len oni. Oni dvaja.

Rozosmiala sa.

„ Ale no tak... Veď nie som zo skla.“

            „Viem, viem.“

„ Počkaj! Teraz... Teraz som to prvýkrát cítila!“

„ Čo?!“

Vyskočil.

„ Prvýkrát ma koplo naše malé.“

„ Nie je ešte priskoro?“

Žiarila šťastím.

„ Chceš?“

„ Áno, áno!“

Položila Tiborovu ťažkú dlaň na vypuklý vrchol svojho bruška.

Váhal.

„ Ako kope...“

Bozkal ju.

„ Asi z nášho maličkého bude futbalista.“

„ Určite bude. A bude mať očká po ockovi.“

„ A vlásky po mamičke...“

... Bola noc. Tichá...

Prvé náznaky bledého nadrána. Bledomodrý purpur rozliaty na rozmazanom akvareli.

„ Zbožňujem ťa.“

Sklonil sa nad ňu. Objali sa a...

            A práve v tej sekunde preletela oknom zápalná fľaša.

Už nepočuli, ako sa sklo s rinkotom rozsypalo na ostré kryštáliky črepín. Na zaprášenú podlahu.

Aj to posledné ticho zaniklo v priepasti... Nepokoja???

Písal sa september 1939...