Ešte sme nekúpili tie vianočné svetielka.
Minuloročné už doblikali. Dva puknuté sklenené zvončeky položené na podlahe.
Deti ulice sa boja tmy. A zimy.
Nad pouličným osvetlením sa lenivo vznáša večer. Ako otrhaný, zasnežený kúsok flyšového kabáta neznámeho bezdomovca. Abstraktné bozky šepkajúceho snehu.
Horúce vločky pália ľudské pery. Po blízkosti iného človeka.
Duše sú odrazu plné tých známych vôní ihličia a medu. Tých plamienkov sviečok. A ešte horiacej škorice.
Mamka už dopiekla posledný vianočný koláč.
Tvoj obľúbený. S tvarohovou plnkou a makom.
Poď. Naťahujem k tebe ruku.
Tak poď.
Vezmi moju dlaň do tej svojej a spolu pôjdeme rozdať darčeky anjelikom z blízkeho detského domova. Chceš?
Poď. Pôjdeme snežiť našim ustráchaným dušičkám trošku toho teplého svetielka.
Poď. So mnou. Prosím.
A zrazu...
Zrazu sa zobudím na šuchot, keď ocko rozbaľuje umelý vianočný stromček. Asi by som mala vstať a povysávať opadané ihličie.
Nad pouličným osvetlením sa naozaj lenivo vznáša tulákov hviezdy večer.
Len Ty tu nie si. A chýbaš. Chýbaš mne a tým tichým lampám na zamrznutej ulici.
Chýbaš Vianociam.
Asi tušíš, že Ťa čakám. Stále. Kým priletíš cez otvorené okno.
Ty. Môj Malý princ.
Komentáre
:))
:))
asi