Pubs

„ Poď k oknu, prosím...“

Nejdeš. Stále sedíš na polorozpadnutom gauči a previnilo sa na mňa usmievaš.

Jeden z tých skorých septembrových podvečerov. Takéto podvečery máš predsa rád.

„ Tak poď...“

V myšlienkach Ťa ťahám za ruku.

Bola by škoda nevidieť postupné rozsvecovanie pouličných lámp. Necítiť škoricovú vôňu padajúceho pestrofarebného lístia. Červenkastý strop jesenného stmievania.

Máš rád, skoré príchody noci. Tmu. Jeseň.

Len tá dokáže zakryť veci, ktoré by mali ostať ukryté pred vonkajším svetom. Všetko to tajne pekné, čo sme si sami vytvorili. Sami v sebe a pre seba.

 Nesmieš premeškať premiéru tohto, toľkokrát opakovaného  filmu vždy s iným koncom...

Úplne si ma zmiatol svojím usmievavým mlčaním.

Monológy.

Celkom dlho vydržím šepkať o nepatrných maličkostiach. Napríklad o...

Ach, už viem...  Napríklad o ryži... Áno,  o ryži. Len tak. Bez všetkého.

To nevadí, že som si ju v sivých závitoch mozgovej kôry v momente uvarila tak trochu suchú.

Nič k tomu? Naozaj? To je jedno... Miluješ ryžu, na ostatnom až tak veľmi nezáleží.

Som unavená.  Zdá sa mi, že už zase ležím na tmavnúcom poťahu gauča. Inak bieleho s krémovými pásikmi.

Hustá trblietavá pavučina polotmy sa pohojdáva pod lustrom. Po zatvorenej okennej tabuli tancujú rozmazané svetielka pouličných lámp. Nevidno hviezdy. Dnes nie. Zamračené.

Byt je čistý ako nikdy predtým. Všade upratané.

Len pred chvíľočkou som odložila vysávač a vytriasla posledné chumáčiky prachu. Radi sa hrajú na skrývačku. Nikdy si nemôžem byť istá, odkiaľ vykuknú pri ľahkom vánku, spôsobenom šuchnutím bosého chodidla o kúsok plávajúcej podlahy. Preniknú aj poodchýleným oknom izby a ihneď sa učupia medzi chĺpky koberca.

O pár hodín sa možno zobudíš a možno vstaneš a...

Možno ťa počkám na autobusovej stanici. A možno pôjdeme do toho kina, ako sme to vždy plánovali...

Možno už zajtra uvidím šibalský úsmev tých dvoch orieškových očí. Konečne tak Tvojich...

Sľúbil si mi, že ma neprekvapíš.

Nie...

Pred tým, ako zamknem dvere bytu prikreslím si krajšiu tvár. Musím. Aspoň na chvíľočku chcem odporovať pravidlám neatraktívnej reality.

Zhlboka sa nadýchnem pred zrkadlom. Visí v kúpelni nad umývadlom.

A potom... Potom vykročím po labilných schodíkoch malej plachej neistoty.

Asi by som už nemala toľko premýšľať...

„ Poď, ľažkaj si do mojich dlaní... Len akože a na chvíľku...“

Už tu nie si. Pri občasnom pootočení hlavy sa snažím uistiť, že môj dnešný spoločník odišiel priestormi vlastnej fikcie. Ostalo len Tvoje detsky usmiate ja.

„ Však môžeš ostať? Už nechcem byť sama...  Počkáme spolu na desiatky ďalších zajtrajškov, kedy budem čakať pri okne... Nechoď..."